Ukážky textov z knihy:

Brány Raja
Brána je na prvý pohľad celkom bežný, praktický stavebný prvok, ktorý oddeľuje vonkajší priestor od vnútorného. Bránu dnes vnímame skôr ako prekážku, bariéru a pôvod slova brána odvodzujeme od slovesa brániť, ale je to naopak.
Brána je v ideológii magicko–démonického obdobia nadzemným útvarom, ktorým bola usmerňovaná magická sila Slnka. Na tento účel mohla slúžiť aj brána, ktorá vznikla prirodzeným spôsobom, avšak oveľa účinnejšia bola brána, ktorú človek vytvoril v požadovanom smere a na preňho vhodnom mieste. Spočiatku nedbal na formu, dôležitý bol účel. Neskôr jeho výtvory nadobudli impozantný vzhľad, na ktorom dokázal odprezentovať aj svoju zručnosť. Popri symbolických  bránach, vŕšených z rôznych balvanov, od ktorých vývoj smeroval k stavbám brán a k bránam chrámov, resp. ešte pred budovaním takýchto brán, vytváral svoje magické zariadenie vyberaním skál z brál, rozširovaním otvorov a nakoniec aj opracovaním skalných útvarov do požadovanej podoby. Tak vznikli skalné brány. Niektoré sú tak mohutné, že nás ani nenapadne uvažovať o tom, že by mohli byť dielom človeka, alebo sú v tradícii považované za diela obrov. Iné majú „ľudské“ rozmery alebo sú celkom miniatúrne, vysoké len niekoľko centimetrov, resp. niekoľko desiatok centimetrov.
V myslení človeka žijúceho v magicko–démonickom období bola veľmi dôležitá symbolika. Preto niekde k  dosiahnutiu požadovaného účinku nemusel brány sekať alebo stavať ako trojrozmerné diela, stačilo mu ich naznačiť, nakresliť, alebo vysekať do skaly ako reliéf a obklopiť ich symbolmi a kresbami démonov, ľudí a zvierat.
Viera v magickú silu brán sa preniesla aj do našich tradícií. Na jednej strane stoja brány chrámov bohov a „slávobrány“, ktorými sa oslavovalo víťazstvo, nimi vstupoval ten, kto symbolizoval, vlastnil moc. Na druhej strane sú brány obyčajných príbytkov, ktoré mali nielen praktickú, ale aj magickú ochrannú úlohu. Dodnes ich neprekračujeme bez pozvania, na ne sa kreslili a  a niekde stále kreslia magické znaky a vešajú predmety s ochrannou funkciou.
Skalné brány na rozdiel od brán v stavbách boli zásadne otvorené, tak ako ich vidíme otvorené dodnes. Nevieme však ako ich ľudia v dávnom magicko–démonickom období nazývali. Predpokladáme však, že ich nazývali inak, aj keď aj slovo brána by celkom zapadlo do magického systému, do ktorého Brány patria, lebo v ich mene sa ukrýva dávne meno ženskej moci („bor“).
Pri pátraní po pôvodnom mene Brány Raja máme k dispozícii viacero iných výrazov, ktorými sa označujú vstupy. Ak si pozrieme slová týkajúce sa ľudského tela, objavíme ich hneď niekoľko – sú to napr. ústa, alebo slovo ktorým sa označuje ženský orgán a podľa ktorého je pomenovaná aj pec. V iných jazykoch máme pre ústa, Mesiac, ženský orgán a svet slovo s rovnakým základom (napr. v germ. jazykoch – Mund – Mond, v iných Mind, Minč, atď.). S rovnakým základom slova sa v európskych jazykoch tiež nazýva hora, čo je dôkazom, že hora bola v Európe, v dávnom magicko–démonickom období považovaná za symbol Matky Zeme (nie nebeského boha, ako v náboženských systémoch). Brána Raja bola otvorom do Matky Zeme a preto sa musela nazývať rovnakým základom slova ako tento otvor. V náboženskom období, sprevádzanom nástupom súkromného majetku, ľudia nazvali vstup bránou, lebo úlohou brány bolo ochraňovať majetok (brániť), nie spájať vonkajší svet s vnútorným. Slová v iných európskych a indoeurópskych jazykoch so základom „M–N–D“ zrejme súvisia s pohanskou terminológiou. V slovenskej slovnej zásobe máme totiž iné slovo, oveľa staršie, ktoré súvisí s rodením a ktoré sa zachovalo napr. v slove „pec“ alebo v slovách „pučať“, „púčik“ a podobne. Sú to slová, ktoré rodenie spájajú s puklinou. Z prírod-

Sokol – Slnko
Sokol je spájaný so Slnkom v mytológiách po celom svete, je jeho poslom. Ale napr. v Číne na mieste sokola nachádzame draka, rovnako ako v Strednej Amerike.
Samotný obraz nebeského draka ešte v stredovekej Európe je pritom dosť zvláštny. Nie je to drak s jašterou hlavou a blanitými krídlami, ako je najčastejšie zobrazovaný v súčasnosti. Stredoveký európsky drak má vtáčiu hlavu, nie síce sokoliu, ale najčastejšie kohútiu, aj s kohútim hrebienkom, niekedy len vtáčie telo, neskôr aj jašteričie telo a vtáčie krídla. Od trinásteho storočia drak nadobúda čoraz viacej jašterích čŕt a vtáčie prvky ustupujú, až celkom zaniknú, čo je vplyv čínskej mytológie, obchodných ciest a čínskeho tovaru, ktorý sa v súvislosti s nimi objavil v Európe. Dovtedy aj obraz nebeského draka zodpovedal obrazu indického Rocha, čiže draka – vtáka Noga. Bol len ohromne veľkým, mocným vtákom. Tieto dva obrazy draka – americko–ázijského lietajúceho hada a indického mocného vtáka – sa koncom stre­doveku spojili do rôznych kombinácií, napokon však prevládla jeho exotická podoba lietajúceho jaštera. Ten však mal v stredovekej európskej mytológii už inú funkciu a na Sokola sa zabudlo. Zostali po ňom pomenované len kultové skaly.
Európsky Roch – európsky drak pritom nemá pôvod v Indii, naopak, v Indii sa zachovala jeho pôvodná podoba, lebo nepodľahla módnemu vzoru, ako sa stalo v Európe, kde sa čínsky vzor, ako strašnejší, lepšie hodil aj na ilustráciu cirkevných tlačí, kde bol obrazom zla a diabla. India takú potrebu nemala.
Vyplýva z toho, že Sokolie skaly sú pradávnym názvom kultového miesta, sídla európskeho draka – Veľkého Sokola.
Dračie skaly sa od Sokolích skál odlišujú často svojim tvarom. Do­mi­nan­tným tu nebol sokol, ale drak (dračica). Tam, kde je pomenovanie skál dávneho pôvodu, sú Dračie skaly síce výrazné, vo svojom prostredí niečím mimoriadne, zväčša však dominujú v horizontálnej polohe, na rozdiel od vertikálne dominujúcich Sokolích skál, ktorých častou, priam nevyhnutnou súčasťou sú skalné brány alebo skalné okná.
V čínsko–americkej a európsko–indickej mytológii je rozdiel len v obraze draka. V obidvoch je to bytosť, ktorá má podobné vlastnosti a podobnú úlohu v ideovom systéme. V tomto význame východný (čínsko–americký) haďo–jašterí lietajúci drak aj západný podzemný, jaskynný drak sú symbolom múdrosti. Len sú opačne polarizovaní. Východný typ spojil múdrosť s mužom a nebom, západný so ženou a zemou. V Európe v dôsledku orientálneho vplyvu nebeský drak koncom stredoveku vyhynul a zostal len drak podzemný, ktorý sa premenil na občas lietajúceho jaštera.
Sokolie skaly ako magické kultové miesta spájajú slnečného sokola mužského rodu s jeho podzemným náprotivkom – podzemnou dračicou, ktorá má podobu hada–draka. Veľká dračica starých Európanov nepotrebovala krídla a v najstarších kresbách je bez nich aj znázorňovaná. Vo vnútrozemí žila v jaskyniach a pod zemou, alebo v jazerách, prímorské národy ju videli v mori. Je partnerkou nebeského sokola. Zatiaľ čo sokol predstavuje Slnko, Veľká dračica je obrazom Zeme.
V príhodnom čase prilietal Veľký Sokol k Veľkej Dračici, aby spolu zrodili na zemi ďalší život. Dávni ľudia vyhľadávali tieto miesta, aby boli svedkom tohto obradu a načerpali pri ňom moc a silu k tomu istému. Z ich mytológie vyplývalo, že Sokol sa s Dračicou stretáva tam, kde sa stretáva nebo so zemou – pri bránach do Zeme. Bránami do Zeme boli vchody do jaskýň, otvory priepastí, ale tiež skalné brány, skalné okná, lebo aj to boli otvory do zeme.
Tieto dávne „svätyne“ preto nemali a ani nemohli mať podobu domčeka, v ktorom by „pohania“ pred drevenou či inou modlou pohanských bohov zabíjali zvieratá, ako si to dnes predstavujú archeológovia a iní, „objavujúci“ či popisujúci pohanské svätyne. Obete zvierat, aj ľudí síce z dejín poznáme, aj rôzne chrámy, to je však celkom iná, Európanom pôvodne cudzia náboženská ideológia. Kultové miesta  v prírode nie sú v istom slova zmysle ani pohanské. Patria k inému, nepohanskému ideovému systému, ktorý tu nazývam pre nevhodnosť iného výrazu staropohanstvom...

....Nikde na staropohanskom, resp. predpohanskom kultovom mieste nenachádzame zobrazenie bohov, žiadne idoly bohov či bohýň. Čo tu však často nachádzame, sú vyobrazenia ľudí – čarodejov, čarodejok a zvierat, na Sokolích skalách práve sokola. Tieto zobrazenia majú rôznu veľkosť a formu prevedenia. Sochy, polosochy, plastiky, kresby, maľby, to všetko sa dodnes zachovalo na našich skalách na týchto miestach. Svätyne – ako miesto v ktorom nastával obrad spojenia za prítomnosti čarodejov a čarodejok – majú rôznu veľkosť. Najmenšie zatiaľ nám známe sú veľké len dve–tri desiatky centimetrov, najväčšie desiatky metrov. To platí aj o plastikách a kresbách. Najväčšia plastika čarodeja a čarodejky na Sokolej skale je vysoká cca 60 metrov, iné majú „len“ 7–10 metrov, niektoré však len niekoľko centimetrov. Veľkosť tu nehrala rolu, veď všetko to nakoniec bolo len magickým symbolom a život na Zemi bolo potrebné pomocou magického úkonu zabezpečiť v každej veľkosti a forme.
Ľudia sa na týchto miestach delili sa so Zemou, jej Dračicou Veľkou Matkou a so Slnkom, jeho Sokolom o plody svojej práce tým spôsobom, že počas veľkej, slávnostnej hostiny pohostili aj ich. Nie krvou a mäsom, ako sa väčšina domnieva pod vplyvom protipohanskej propagandy, ale darmi prírody, vodou, mliekom, medovinou... Najväčšia časť „obete“ išla bránami do vlastného tela.
Predpohanské kultové miesta sú dnes ľuďmi zaťaženými predstavou náboženskej formy obradu neidentifikovateľné. Aj keď by zbadali obraz čarodeja, či čarodejky, považovali by ho za obraz bohov. Oni ho však nezbadajú, lebo im ani nenapadne, že by tam mohli byť a ak niečo zbadajú, vyženú to z mysli ako absurdnú predstavu, alebo sa len potešia, že zbadali „hračku prírody“, ktorá stvorila „bizarný obraz“. Tak totiž nachádzame tieto kultové miesta, ich svätyne a obrazy pomenované v rôznych publikáciách, ktoré sa zaoberajú prírodou.
Sokol nie je naším najväčším vtákom a aj v iných krajinách, kde je sokol spájaný so Slnkom nachádzame mocnejšie dravce. Na mieste je preto otázka, prečo práve sokol sa stal symbolom Slnka. Z gréckej mytológie  napríklad poznáme, že vtákom najmocnejšieho boha – hromovládneho Dia bol orol. Rozšírenie sokola a orla na severnej pologuli nie je totožné. Orol sa vyskytuje v hornatých častiach, približne od nadmorskej výšky 800 metrov, čiže len v niektorých oblastiach krajiny. Sokol je pritom rozšírený na všetkých obývaných kontinentoch a na oveľa väčšej ploche. A zároveň je zo všetkých vtákov najrýchlejším. To je vlastnosť pre posla a symbol Sily najpodstatnejšia.
Sokol pritom nebol jediným posvätným vtákom. Dodnes sú stopy v tradícii po posvätnosti aj iných vtákov, napr. kohúta a sliepky. S inými vtákmi boli spájané špecifické vlastnosti, napr. schopnosť zvestovať smrť (kuvik) alebo schopnosť veštiť. Tá bola prisudzovaná najmä vrane a havranovi. Veštenie bolo prejavom múdrosti, a to spája havrana a vranu v mytológii s hadom, ktorý je symbolom Matky Zeme.
V indoeurópskej mytológii sa sokol – alebo iný nebeský vták – a had stávajú nepriateľmi. Niekde hada zastupuje iný plaz – korytnačka. Toto nepriateľstvo je správou o boji dvoch ideológii, dvoch typov kultúr ale aj dvoch videní zmyslu života človeka. Je to správa o pomeroch, ktoré nastali po potlačení staropohanstva a s ním aj toho spôsobu života, v ktorom neexistovali oficiálne štruktúry, ktoré by potrebovali zdôvodniť svoje výsadné postavenie voči ostatným náboženskou ideológiou, poverením od svojho boha. .......

O pohanských hájoch
Spoločnosť, ktorá budovala háje, nepatrila len k jednému typu kultúry a spoločnosti. Tak ako sa menila spoločnosť, menili sa aj háje. Nachádzame v nich kamene rôzne opracované, aj celkom neopracované, kamene rôznej veľkosti a v rôzne významných polohách. To považujeme za doklad o spoločenskej diferenciácii medzi jej členmi. Predpokladám, že malé kamene patrili k ľuďom menšieho spoločenského významu, napr. deťom a naopak, veľké kamene dospelým. Celkom najväčšie kamene môžeme priradiť k významným členom rodu, mužom aj ženám. Pritom význam sa tu dá merať napríklad aj počtom potomkov, nielen spoločenskou funkciou. Matka alebo otec s početnou rodinou, či čarodej – kňaz, resp. náčelník – vodca rodu či kmeňa celkom určite dostal na usídlenie svojho veľkého ducha oveľa väčší kameň ako malé dieťa.
Najviac kultových kameňov sa nachádza v Hájoch, kde ich počet môže dosiahnuť aj niekoľko tisíc kusov. Nachádzame však aj menšie skupiny kameňov so stovkami, desiatkami kusov, alebo len väčší kameň so skupinou menších kameňov. Tieto malé skupiny sú zachované najmä v lesoch osamotene, alebo sú také osamotené skupiny rozptýlené na väčšej ploche, avšak bez vzťahu medzi sebou. Háje musíme odlišovať od kamenných lavín na svahoch najmä bývalých sopiek. Je však možné aj na takomto mieste nájsť kamene, ktoré boli používané na kultové účely. Samozrejme, v kamennej lavíne sa dnes orientuje veľmi ťažko.
V historických správach o pohanských hájoch sú zmieňované pohanské kamene a stromy. Stromy boli neoddeliteľnou súčasťou hájov a mnohé z nich boli tiež poverené funkciou sídla ducha predka. Veľké, mohutné, starobylé stromy mali v úcte ešte aj pohanskí Slovania, preto sa mohutné, starobylé stromy stali obeťou ideologického boja, následkom ktorého sú dnes stáročné stromy u nás raritou.
Strom v pohanskom období poslúžil pre sídlo ducha predka rovnako dobre ako kameň. Treba si totiž uvedomiť, že niekoľkostoročný dub, buk, alebo iný mohutný strom prežil generácie tých, ktorí si pamätali obrad, v rámci ktorého sa strom stal sídlom ich ducha predka. Stromy mali najväčšiu šancu slúžiť tomu účelu najmä tam, kde bol kameň vzácnosťou, teda na veľkých rovinách. Dodnes nachádzame pomenovanie „Háj“, alebo miestne názvy spojené s postavami z pohanskej mytológie aj tam, kde by sme márne hľadali kamene a zrejme tam neboli ani v minulosti, alebo len v malom množstve a dávno v krajine, kde je kameň vzácnosťou, poslúžili inému účelu.
Samotné meno „Háj“ nás dnes odkazuje na toto miesto ako na skupinu stromov. Aspoň takto tomu rozumieme dnes. Nevylučuje to však, že pod hájom sa mohla myslieť aj len skupina kameňov. Nepochybne však stromy boli súčasťou každého hája, či sa tam kamene nachádzali, alebo nie. Samotné slovo nás neodkazuje ani na kamene, ani na stromy. Hájiť znamená ochraňovať, háj bolo chránené miesto a ako poznáme z dávnych prameňov, bolo to zároveň miesto s právom ochrany – azylu. To prevzali neskôr do svojej agendy aj chrámy rôznych náboženstiev.
Stromy majú síce možnosť dožiť sa stáročia, kamene však prirodzenou cestou schopné prežiť nie sú. Preto fyzicky prežili len kamenné háje, ostatné len v správach, povestiach a menách.
Kamene v hájoch, ktoré sa dožili dneška, sú tak v zmysle viery v ktorej boli budované, sídlom, schránkou pre duchov našich dávnych predkov. V tomto zmysle budú zrejme sídlom dávneho ducha aj v prípade, že sú zamurované v základoch garáží, či domov a je len vecou názoru, či tu plnia negatívnu, pozitívnu funkciu, alebo žiadnu. Určite na základe tohto poznatku by sa dalo nájsť veľa príkladov podporujúcich jedno, či druhé. V tradícii bola však neúcta k predkom zásadne trestaná a úcta odmeňovaná. Rozbíjanie kultových kameňov a ich použitie na stavebné účely zrejme nebude prejavom úcty k tradíciám, k tomu, čo tu zostalo po našich predkoch. Keď pôjdeme dom od domu po dedine, ktorá použila kamene z hája pri ich výstavbe, nepochybne nazberáme dostatok tragických príbehov, ktoré môžeme považovať práve za prejav toho trestu.
Cieľavedomé ničenie posvätných hájov u nás začalo, keď sa upevnil feudalizmus a jeho ideová opora, kresťanstvo. V Čechách začal programovo ničiť pohanské zvyky knieža Břetislav II., preto prikázal posekať a spáliť posvätné pohanské háje. V roku 1092 boli nariadené kresťanské pohreby len na cintorínoch pri kostole. Spaľovanie bolo zakázané. Ľud vraj dovtedy podľa českého kronikára Kosmasa tajne obetoval besom, modlil sa ku domácim bohom, pochovával v hájoch a slávil hody pri pohreboch a veril čarodejom. Podobný vývoj situácie nastával všade tam, kde sa kresťanstvo ako opora štátnej moci upevnilo natoľko, že si mohlo dovoliť zaútočiť proti domácim tradíciám. V Polabí, kde sa viedol otvorený boj proti tamojším .....

.....Ako vyzeral pohanský háj vieme celkom presne podľa toho, čo sa z pohanských hájov zachovalo dodnes. Háje sa rozkladali na miestach rôzneho tvaru, v závislosti od prírodného prostredia. Avšak tam, kde bol terén zvlnený, kde boli kopce alebo hory, tieto zásadne dostali prednosť pri výbere miesta pre háj pred rovinou. Háje nachádzame na úbočiach obrátených na slnko, tam nachádzame aj ostatné kultové objekty, na slnko mieria aj skalné brány Raja.
Ani severná strana skál nezostáva nepovšimnutá, oproti južnej je však poznať, že jej bola venovaná menšia pozornosť. Na úbočiach obrátených k severu sme sa s hájmi nestretli.
Na rovinách sú háje situované pri vodných tokoch. Niekde kopec nahradila umelo navŕšená mohyla. Niekde je mohyla navŕšená aj na kopci a niekde je kopec pre zmenu zasa upravený na mohylu. Mohyly sú kruhové, podlhovasté, alebo skutočne veľmi dlhé a na ich vrchole alebo aj po stranách sú umiestnené kultové kamene rôzneho tvaru, veľkosti a stupňa opracovania.
V súčasnosti a nepochybne aj v minulosti boli háje zarastené stromami. Keďže boli pravidelne navštevované, nebola to džungľa neudržiavaného lesa, ako sa s tým stretávame dnes, nebol to ani pestovaný les pravidelne vysadenej monokultúry, čo je ďalší dnešný extrém. Nachádzali sa v ňom stromy dôležité z hľadiska ideového, stromy úctyhodné svojou veľkosťou, tvarom. Tieto stromy boli chránené a tešili sa mimoriadnej úcte.
Háje predstavujú osobitný typ posvätných miest, skutočné svätyne v prírode, ktoré sa od kultových skál a iných posvätných objektov odlišujú tým, že boli miestom, kam sa, okrem iného, odkladali telá zomrelých, a to priamo do zeme, alebo len ich časť, alebo ich popol. Háje sa často rozkladajú pri kultových skalách a nachádzame v nich kultové kamene, nie je to však podmienka. Háj mohol byť založený aj pri inom významnom – posvätnom mieste, ktoré dnes už nemusí existovať – napr. pri mohutnom strome, tiež pri prameni, alebo z iného dôvodu.
Dôležitejšia než telo bola duša zomrelého, ktorá cez háj vstupovala do podzemného Raja. Dialo sa tak prostredníctvom stromov alebo kameňov v háji. V našich lesoch a miestami na lúkach sa ešte stále nachádzajú, po celom území Slovenska dávne háje tvorené kameňmi, alebo ich zvyšky. Kamene sú v nich opracované v rôznej miere, alebo sú tvorené aj celkom neopracovanými kameňmi. Niekde nachádzame len osamotené skupiny kameňov, kultové miesto predka je tu tvorené len niekoľkými väčšími a menšími kameňmi, pričom v ich uložení je zjavný pomerne jednotný systém. Hlavný bod takéhoto kultového miesta tvorí jeden väčší kameň vhodného tvaru, alebo skupina väčších kameňov, ktorých zložením je utvorená nám niekedy už ťažko zrozumiteľná figúra. Najčastejšie rozoznáme hlavu a telo. Okolo, priamo pri kameni, alebo v polkruhu či kruhu okolo neho, sú ďalšie menšie kamene. Dôležité bolo, či išlo o kultové miesto v podstate osamoteného predka, alebo či bolo toto miesto neskôr rozširované o jeho potomkov. Takýchto kultových miest sú zachovaných najmä v lesoch ešte prinajmenej tisíce, prípadne aj viac. Menej početné sú rozsiahle háje, zložené z množstva takýchto skupín.
Tam, kde bolo dostatok kamenia, bol kameň, balvany rôznej veľkosti, dôležitou súčasťou hája. Tento typ hájov vieme dnes pomerne ľahko identifikovať. Niekde bolo kameňov až nadbytok a háje sú potom umiestnené na okraji kamenných lavín.
Najvďačnejším objektom pre výskum sú háje, ktoré sú zostavené z kameňov pozberaných v širokom okolí a nanovo rozmiestnených podľa určitého princípu. Takýmto hájom je napr. Venušin háj v Slanských horách v Prešovskom okrese, ktorý sme preskúmali v roku 2006 a v nasledujúcich rokoch. Nazvali sme ho podľa jednej väčšej plastiky z mnohých iných, ktoré sa v ňom nachádzajú.  
Venušin háj sa rozkladá na juhovýchodnom svahu jedného z podlhovastých kopcov v Slanských vrchoch, niekoľko kilometrov od Oblíka. Jeho súčasná rozloha je cca 20000 m2 a je len jedným z viacerých hájov v tomto priestore. Je však najzachovalejší, z ostatných sa zachovali v pôvodnom stave len časti, alebo boli ich kamene nanosené na jednu hromadu, aby neprekážali poľnohospodárskemu využívaniu už dávno nevyužívaných pasienkov dočasne premenených na polia......