Leto na severnej pologuli začína podľa astronomického kalendára letným slnovratom (okolo 21. júna) a končí jesennou rovnodennosťou (okolo 23. septembra). To, zrejme, vie každý a pritom to v realite nie je pravda.  Leto okolo 21. júna vrcholí a končí začiatkom augusta, 44 dní po letnom slnovrate. Dôkazom sú nielen od letného slnovratu krátiace sa dni, ubúdajúca teplota, ale aj ľudová tradícia, ktorá si pamätá to, čo si dnes už nepamätáme. Zaujímavé pritom je, že v iných krajinách si ľudová tradícia vedomosť o tom, že letným slnovratom leto nezačína, ale vrcholí, uchovala. Z mnohých príkladov si pripomeňme aspoň švédsky Sviatok uprostred leta (Midsommar – Midsummer – „mid“ je stred a „sommar“, „summer“ je leto). Ten sa tam oslavuje 23. a 24. júna. Tieto dni sú vo Švédsku, ale napríklad aj v Lotyšsku, štátnym sviatkom, čiže dňom pracovného voľna. Leto vo Švédsku v ľudovej tradícii, rovnako ako v našej, začína na prelome apríla a mája. My si ho pripomíname Majálesom a dodnes pri tejto príležitosti staviame niekde Maju a niekde Máj. Podľa toho, nakoľko tušíme, čo vôbec v tento deň z hľadiska dávnej tradície robíme.
Aj vo Švédsku, po presadení kresťanstva, sa sviatok letného slnovratu premenil na oslavu narodenín Jana Krstiteľa, čo zodpovedá situácii u nás. Zaujímavé je, že so stavaním Máje, ktorú nazývajú majstång, sa tam stretávame až v strede ich leta.

Slávnosť vody a ohňa
Spojenie letného slnovratu s Jánom Krstiteľom je celkom umelé, vychádza z toho, že pohania tento sviatok niekde nazývali „kupalným“ a kúpanie kresťanským ideológom pripomínalo krst. Okrem toho jeden z názvov tohto pohanského sviatku pripomínal meno Ján. Jánske ohne, ktoré sú jeho neodmysliteľnou súčasťou, sú pohanským pozostatkom slávností. Veľké ohne zapaľované pri tejto príležitosti súvisia s tým, že slnko samotné bolo vnímané ako veľký oheň a preto išlo o magický obrad založený na základe podobnosti ohňa a slnka, ktorý mal posilniť od tohto dňa slabnúce slnko na jeho ceste po oblohe.
Ohne sa zapaľovali po západe slnka a horeli až do rána. Spravidla sa to dialo na okraji obce alebo mimo nej, na pastvinách, križovatkách ciest, v blízkosti vodných plôch, na kopcoch pri poliach. Oheň bol jeden veľký, alebo ich horelo aj niekoľko. Zapaľovali ho starí a skúsení muži trením. Niekde zapaľoval oheň skúsený mládenec, pričom úlohou ostatných mladých účastníkov bolo pripraviť dostatok paliva a udržiavať oheň, často až do rána.
Slnovratná noc bola plná zázrakov. Počas nej sa navzájom rozprávali rastliny aj zvieratá a stromy dokázali chodiť. Všetci duchovia boli v tomto čase mimoriadne mocní. Starší ľudia preto zväčša zostávali radšej doma. Najväčšie nebezpečenstvo ale hrozilo mladým ľuďom, ktorých mohli zlákať pri vodných tokoch obdoby našich Vodníkov. Vo Švédsku malo toto nebezpečenstvo podobu nahého mladého muža hrajúceho na husliach čarovné piesne (dávnejšie zrejme na inom hudobnom nástroji), ktorý vtiahol mládež do jeho vodného kráľovstva, odkiaľ už nebolo návratu. V iných krajinách mala táto bytosť ženskú alebo zvieraciu podobu, niekde sa na živú a nebezpečnú bytosť premenil tečúci, dravý potok. 
Dievčatá, pokiaľ sa nezúčastnili nočných hier a slávností, si na noc nazberali do vankúša rôzne čarovné byliny a keď si ľahli spať, od tej chvíle museli mlčať až do rána, aby sa im prisnil sen, ktorý mal predpovedať ich budúcnosť.
Rusi nazývajú túto slávnosť „Kupalné sviatky“ alebo „Ivanov deň“. Je spájaný nielen s ohňom a slnkom, ale ako jeho názov hovorí, hlavne s vodou. Ľudia sa skutočne chodili v tento deň kúpať, v severných krajinách do kúpeľov, južnejšie do riek a jazier. Povera, že v tento deň striehnu na ľudí zlí duchovia má bezpochyby pôvod v tragédiách, ktoré sa občas vyskytli, keď medovinou opojení kúpajúci sa stali ich obeťou. Všeobecne sa však verilo, že kúpanie vo vode v tento deň má mimoriadne liečivé účinky. Voda, nielen v rieke či jazere, mala zázračnú liečivú silu. Najmagickejšiu moc mala ranná rosa zberaná noc po slnovrate. Ženy sa nadránom vybrali na lúky a polia a zberali ju do obrusov. Takto obradne nazberaná voda liečila od všetkých bolestí. Neskôr ju so všetkými funkciami nahradila „svätená voda“.
S vodou súvisí aj zvyk dievčat púšťať po vode vence v predvečer slnovratu, ktoré podľa toho, ako ďaleko doplávali, veštili ako dlho vydrží vzťah medzi dievčaťom a jej mládencom. Ak sa veniec utopil, bolo jasné, že sa dievča ten rok nevydá. Úkony spojené s veštením a ľúbostnou mágiou boli prirodzenou súčasťou mnohých výročných obradov.

Spoločné európske tradície
Keďže tradície starovekých európskych národov si boli veľmi blízke, môžeme predpokladať, že to, čo sa zachovalo v severských krajinách či v Rusku, je dokladom o tom, ako tomu bolo kedysi aj u nás. Rovnaké informácie ako vyzerala oslava počiatku a vyvrcholenia leta nachádzame u všetkých európskych národov, nielen na severe, ale napríklad aj v Grécku či Taliansku, kde kultúra bola v antike oveľa viacej ovplyvnená cudzími vzormi ako v severných oblastiach Európy. Spoločný je aj osud dávnych sviatkov – kresťania sa ich najprv pokúsili zakázať, keď neuspeli, začali im dávať význam spájaný s kresťanskou mytológiou a keď ani v tomto neboli celkom úspešní, začalo nanovo obdobie zákazov a prenasledovania tých, ktorí sa na slávnostiach zúčastňovali.
Hlavným problémom adaptácie dávnych pohanských sviatkov na kresťanskú ideológiu bola ich vzájomná ideologická protikladnosť. Pohanské sviatky boli oslavou života, boli plné radosti, veselia a erotiky, zatiaľ čo kresťanská oslava vyžadovala vážny, pochmúrny a pokorný priebeh obradu, v ktorom dominovala pripomienka utrpenia a oslava posmrtného života. V dedinskom prostredí v stredoveku, ba ešte ani v 18.-19. storočí ľudia neprijali kresťanstvo za svoju ideológiu, vnímali ho ako cudzí element, ktorému sa podriaďovali pod nátlakom. Cirkev mala vtedy najsilnejšie pozície v mestskom prostredí, presne naopak, ako je tomu dnes. Preto mohli pohanské tradície prežiť v ľudovom prostredí takmer až do súčasnosti. V tom je podstata zázraku vyše tisícročného prežívania pohanských tradícii. Ak by konzervatívne roľnícke prostredie prijalo kresťanstvo za svoju ideológiu od počiatku, dávne zvyky by zanikli v priebehu jednej či niekoľkých generácií.

Lúčenie sa s letom
Koniec leta v ľudovom kalendári pripadá na začiatok augusta. Je to obdobie po žatve, dozrieva ovocie. Slnko dospelo, z mladého junáka sa stal zrelý muž. Rusi, pod vplyvom kresťanstva, spájajú tento deň so sv. Iľjom - Eliášom. Pozoruhodné je, že v Rusku sa dodnes hovorí, že na deň Eliáša proroka, 4. augusta, 44. deň po letnom slnovrate, končí leto: "Na Iliju je pred obedom leto, po večeri je jeseň." K tomuto dňu sa viaže veľa povier, napr. v tento deň nesmie byť v dome žiadne zviera, najmä nie mačka alebo pes. Pomocou magického úkonu naberalo osivo na plodnosti, nesmelo sa pracovať na poli, lebo odvážlivca by mohol zabiť blesk atď. Z toho je vidieť, že v dávnej tradícii prišlo k prekrytiu slnka s postavou Perúna, boha hromu a blesku.

Začiatok aj koniec leta nie sú ani v dávnej európskej tradícii kladené vždy v súlade s astronomickými termínmi, ktoré sa podľa slnovratov a rovnodenností dajú veľmi ľahko vyrátať. Napríklad na Islande začína leto už začiatkom alebo v polovici apríla. Rok sa tu delí len na dve obdobia, na leto a zimu, podobne ako u Keltov u ktorých leto končilo až posledný októbrový deň, kedy bol slávený Samhain.
Zvyky spojené s oslavou vrcholu (resp. jedného z počiatkov) leta nachádzame aj na slávnostiach spojených s jeho ukončením. V noci na konci leta majú opäť najväčšiu moc čarodejnice a duchovia, ľudia sa prezliekajú za démonické bytosti, dôležitou súčasťou akcie sú ohne. Tie sú nadránom obradne uhasené po tom, čo sú doňho vhodené všetky na slávnosti nespotrebované potraviny. Žeravé uhlíky si v minulosti účastníci zobrali domov, aby ním zapálili v ich ohniskách nový oheň, ktorý udržiavali po celú zimu.
Tak ako na letnom slnovrate, aj pri slávnosti skončenia leta mal oheň magickú očistnú funkciu, ľudia ho preskakovali, vodili okolo neho dobytok a tak podobne. Alebo zapálili dva ohne a potom prechádzali medzi nimi, čo bolo praktické najmä vtedy, ak ohne boli na preskakovanie veľmi veľké.
Inde je sviatok konca leta kladený na jesennú rovnodennosť. S týmto termínom sa stretávame v severnejších a vo vyššie položených oblastiach. Súvisí s tým, že tam úroda dozrieva neskôr a koniec leta je spájaný s ukončením zberu plodín.

Nielen posun termínov slávností do rôznych ročných období, ale zrejme samotná forma slávností a obradov spôsobila, že všetky ľudové slávnosti boli navonok veľmi podobné, ich súčasťou bolo uctievanie magických živlov, najmä vody a ohňa a s nimi spojených symbolov a bytostí. Odlišnosti boli v tom, akú pozíciu mali v obradoch, či boli spájané s počiatkom, vyvrcholením alebo ukončením príslušného cyklu.
Deformácie spôsobené vplyvom iných kultúr a ideológií a v najnovšej dobe, najmä od devätnásteho storočia, pod vplyvom rôznych autorov, ktorí sa usilujú odhaliť dávnu podstatu starých obradov, vedú často k ďalším deformáciám, alebo k vytváraniu nových obradov a hľadaniu nových významov. Často sú zneužívané rôznymi spolkami a ideologickými hnutiami, ktoré nemajú s dávnou kultúrou nič spoločného a sú v priamom rozpore s tým, čomu dávne slávnosti a obrady slúžili.
V mnohých európskych krajinách sú kalendárne termíny dávnych slávností dodnes príležitosťou k utužovaniu sociálnych kontaktov, termínom pre usporiadanie rodinných, kultúrnych a spoločenských akcií a zároveň sú štátnym sviatkom. Je celkom určite na škodu veci, že u nás sme vo všeobecnosti od týchto termínov upustili a čiastočne ich nahradili našimi ideologickými a politickými sviatkami, ktoré majú len krátku životnosť, ako dokladajú mnohé nie tak dávne masovo oslavované sviatky, na ktoré si dnes už ani len nespomenieme.
Do veľkej miery k nim patria aj slávnosti nášho konca leta, ktoré my dnes nazývame dožinkami a ktoré pred pár desaťročiami boli ešte významnou spoločenskou udalosťou. Tie však boli len tieňom dávnych slávností, ktorých sláva pohasla, lebo sme zmenili nielen ideológiu a spôsob života, ale dnes máme už celkom iné idoly a ideály.