Neviem, na čo budú spomínať dnešné deti ako na najsilnejší zážitok z detstva, keď sa raz ich detstvo stane dávnou minulosťou. Dnes už zrejme nie na prvé knižky, v ktorých sme sa dozvedali o dávnych časoch a krajinách, kde žili princezné a draci, čarodejnice, prostí a múdri hrdinovia, džinovia plniaci príkazy toho, kto ich vypustil z fľaše, spravodliví zbojníci, králi, čerti, vodníci...

Dávne mýty predkov ukryté v rozprávkach sa nám oddávna miešali s rozprávkovým svetom iných národov. Ten dnešným deťom prevalcovali zasa iné postavy z cudzích novodobých mýtov, ktoré sú tiež odkazom a tiež je ich účelom formovať myseľ, dušu človeka, tentoraz v prospech inej ideológie, iných princípov a záujmov.

Zdanlivá zábava, na prvý pohľad často bezduchá, filmová produkcia plná násilia, nové postavičky, ktoré sú vzorom pre deti a mládež a neraz aj pre dospelých, neustále pripomínanie hrôz minulosti, to neslúži len kráteniu chvíľ počas oddychu, to všetko má oveľa hlbší význam, ktorý si konzument ani neuvedomuje. Formuje jeho dušu, jeho predstavy o hodnotách a potrebách pre tých, ktorým táto produkcia slúži.

Ak raz niekto pozrie do dávnej minulosti, na našu prítomnosť, nepochybne bude zhrozený z toho v akom svete sme to žili. Alebo si ho zidealizuje rovnako, ako si my idealizujeme dávne doby a tá naša bude pre neho vysnívanými zlatými časmi.

Keď dnes začneme pozorne analyzovať rozprávkový svet nášho detstva, sme udivený z toho, čo všetko sa v ňom nachádza. Dobro síce zásadne víťazí nad zlom, ale cesta k spravodlivosti býva dláždená hororovými príbehmi a porušovaním noriem. Avšak práve takéto príbehy formujú detskú myseľ a kedysi aj myseľ dospelých, že dôležitejšou od momentálneho výkladu pravidiel, zákonov, je práve tá spravodlivosť, ktorá stojí nad nimi. To je možno jediné, čo ešte dnes dokážeme z mýtov či rozprávok pochopiť ako zrozumiteľný odkaz z dávnych dôb. Kde sa vzali mnohé rozprávkové postavy, nad tým ani neuvažujeme, aj keď pozícia, ktorú zastávajú nie je ani náhodná, ani ľubovoľná. Kedysi mali nám dnes často ukrytý význam. Vodník v hlbokých vodách nebol len ozdobou ľudovej slovesnosti, jeho zdanlivá úloha lovca duší nešťastníkov z neho robila strážcu, ktorý svojou mýtickou existenciou zachraňoval životy, bol účinnejší ako ceduľa s nápisom „kúpanie zakázané“.
Tradované mýty dokážu prežiť stáročia, mnohé aj tisícročia, ale v priebehu času sa premieňajú, prispôsobujú novým potrebám a situáciám natoľko, že medzi počiatkom a súčasným stavom môže byť priepastný rozdiel.

Dnes sa mýty ustaľujú pomocou písaného slova. V minulosti na to slúžili obrazy stvorené človekom, prírodou alebo niečím, čo nám je dnes záhadou. Ku kodifikácii mýtov najlepšie slúžili zvyky a obrady, kultové miesta, svätyne, nám najznámejším príkladom sú kresťanské chrámy. Pri ich návšteve sa stretávame s bohatou výzdobou sochami a obrazmi, ktoré mali len ilustrovať, vysvetľovať a dokazovať zasa inú, cudziu ideológiu, ale v zmysle tej domácej sa samotné sochy a obrazy stali uctievanými objektmi, ľudia do nich vložili svoje dávne predstavy o ich magickej moci a v rámci očisty od pohanstva ich po stáročiach zasa iní odmietli.

Pre nás dnes nevinné rozprávania a rozprávky a ich rozprávači boli v stredoveku považovaní za ideologickú hrozbu a nie raz aj často kruto trestaní. Dávne slovanské príbehy o našich hrdinoch nahradili biblické historky. Mýty v podobe rozprávok prežili tam, kde cirkev nemala dosah a často ani záujem prenasledovať ich nositeľov, lebo mnohí kňazi pochádzali práve z toho prostredia a nevnímali ich ako ideologické nebezpečenstvo, ale len ako tradíciu, na ktorej udržiavaní sa niekde samotní podieľali. Nie náhodou to boli práve kňazi, ktorí pozbierali zanikajúce rozprávania a stáli pri základoch, na ktorých sa budovali spoločenské vedy. Nebola to však zásluha cirkvi, ale výsledok toho, že inej inteligencie, ktorá by to dokázala urobiť a mala na to aj čas, ani nebolo. Nič z toho by však nemohli urobiť, ak by neexistovalo písmo, lebo ústnou formou by sa iné informácie ako tie oficiálne odovzdávali veľmi ťažko. Na to je potrebná organizovaná spoločnosť. V dejinách v rôznom období a v rôznych častiach sveta preto bolo písmo tajnou vedou, ktoré bolo širšej populácii nedostupné, preto ho spájali s čarovaním. V slove čarovanie čiary – písmo – zreteľne počujeme aj dnes. Čarovné písmo našich predkov bolo tak tajné, že o ňom nenájdeme zmienku ani v tej najodbornejšej publikácii.

Písmo je nielen základom informovanosti a vzdelanosti, ale môže plniť aj presne opačnú funkciu. Informovanosť sa dá použiť aj na šírenie nevzdelanosti alebo na ničenie vzdelanosti, čoho dnešný svet je názorným príkladom. Spoločenské vedy, ako napr. história, archeológia, etnológia, jazykoveda, ale aj antropológia  a iné síce vznikli na základe záujmu jednotlivcov, ale širšiu podporu získali vtedy, keď bola odhalená ich užitočnosť pre vládnucu vrstvu. Stali sa piliermi novej ideológie, na základe ktorej sa oprávňovali nároky na cudzie územie, na majetok jeho obyvateľstva alebo pomáhali pri jeho ovládnutí. Túto úlohu spoločenské vedy začali plniť a plnia dodnes horlivejšie ako sfanatizovaná stredoveká cirkev. Vládnuca vrstva, často ukrytá za všeobecne vnímaný „štát“, vynakladá na tento účel ohromné finančné prostriedky. Nie všade to robí programovo, niekde je to len bezvedomý proces politickej reprezentácie, ktorá sa akosi dostala ku korytu a uspokojí sa s udržiavaním stavu zdedeného z minulosti. Služby zmanipulovaných spoločenských vied nepotrebuje, lebo zmysel ich existencie nechápe. V takých prípadoch sa aj predstavitelia spoločenských vied prispôsobujú prostrediu, intuitívne hľadajúc smer z ktorého fúka vietor a výsledky bádaní formulujú tak, aby vyhovovali momentálnym pomerom. Odkazy predkov zostávajú ešte tajomnejšími, lebo nesú informácie, o ktoré táto časť spoločnosti nemá záujem. Ich výskum, uchovávanie a šírenie sa tak deje v prostredí, ktoré sa ničím nelíši od prostredia zavrhovanej „totality“, pričom v „slobodných demokratických spoločnostiach“ ani nie je potrebné zakazovanie, prenasledovanie nekomfortných bádateľov, to všetko vyriešia ekonomické nástroje, propaganda a najmä nezáujem apatickej verejnosti. Odkazy predkov tak spia ako povestní sitnianski rytieri, čakajúc na svoju dobu, zdanlivo aby raz nastolili v ten správny čas právo a spravodlivosť, v skutočnosti však, aby zasa len poslúžili tým istým na to isté, na čo dnes slúži niečo celkom iné. Lebo svet už dávno ovládol džin vypustený z fľaše, ako v jednej z rozprávok z Tisíc a jednej noci, ktorý sa odmietol vrátiť a preto ani nie je možné vrátiť spoločnosť do harmonického vzťahu nielen k prírode, ale aj jej členov k sebe navzájom. Dávne hodnoty sa stali navždy minulosťou, aj keď v mnohých z nás ešte akousi zotrvačnosťou tradície prežívajú. Avšak úspešnejší sú tí, ktorí sa ich dokážu zbaviť, nie tí, ktorí si ich ctia. Znalci dejín vedia, kam to všetko speje, lebo v minulosti nejedna spoločnosť tam už dospela. Svetlé zajtrajšky končia tme, v ktorej sa ohne opäť zapaľujú pomocou kresadiel, z uctievaných chrámov sa stávajú ruiny a z ich popola sa vynára opäť len ten, kto mocnejšie udrží v rukách sekeru. Džinova fľaša sa dávno rozpadla, jeho návrat je nemožný, unavený preto zostupuje dole, vstupujúc do spoločnosti, do hláv a sŕdc jej členov. Tí už preto ani nie sú nielen ochotní, ale ani schopní vidieť dávne odkazy, ktoré prezentujú iný spôsob života, jeho iné hodnoty. Preto keď zbadajú dávnu pamiatku, napr. kultový kameň z dávnej svätyne a na ňom misku, v ich mysli sa vynorí predstava o krvi obetovaných ľudí či zvierat liata do nich ako obeť démonom, dávny obrad oslavy života a radosti z neho si predstavujú ako scénu z bitúnku spojenú s hodovaním a zástupným či aj skutočným kanibalizmom. Do minulosti vkladajú obraz prítomnosti. Samotná dávna pamiatka je pre nich len bezcenným kusom materiálu, vhodného tak maximálne do základov garáže alebo do predzáhradky na vzorne pokosený trávnik,  lebo to tak momentálne letí, aj keď netušia prečo.

Napriek tomu sa v ohromnej mase bezduchých, džinom ovládnutých ľudí objavuje čím ďalej tým viacej tých, ktorí hľadajú iný zmysel života, ktorým sa otvárajú oči, ktorí vyskakujú z rozbehnutého vlaku, ktorý sa opäť s celou posádkou rúti do záhuby, lebo na samom konci jeho trate už chýbajú koľajnice, na ktoré nie sú a nebudú peniaze a napriek tomu väčšina cestujúcich ani strojvodca nechcú spomaliť či zastaviť, ale naopak, ženú sa rýchlejšie a rýchlejšie vpred. Svoj Raj si väčšina predstavuje ako továreň, ktorá produkuje vyššie a vyššie HDP, viacej a viacej spotrebného tovaru, väčšie množstvo harabúrd, ktoré ich robí šťastnými, či ako obrovský hypermarket, kde sa to všetko dá kúpiť na výhodný úver. Na konci však nečaká brána Raja, ale presýtenie sa hračkami pre dospelých, choroby, dlhy...

Ľudia kedysi poznali recept na takúto situáciu – ňou bolo dodržiavanie tradícií, odpor voči zmenám, želanie nič nemeniť až na veky. Žiadne vyššie a vyššie výkony a preto ani žiadne krízy z nadvýroby a vojny na oživenie ekonomiky. Ale vždy sa objavili nové vízie, staronoví proroci, nové ideológie, lebo nikdy neboli všetci spokojní so všetkým. Na presadenie a upevnenie iných predstáv však bolo potrebné premôcť ich odporcov, ukuť nové, mocnejšie zbrane. Aj láska k blížnemu sa hlásala s novou modlou v jednej ruke a s mečom v tej druhej. Klin sa vybíjal klinom. Náklady na oslobodenie musel splácať oslobodený svojou otrockou drinou. Či už nasledovala apatia alebo revolúcia, výsledok bol rovnaký, prišla ďalšia  ekonomická a spoločenská kríza, na ktorú sa veľká časť spoločnosti dlho tešila ako na vytúženú zmenu.

Našťastie pre mnohých, človek nežije večne a tak v obdobiach relatívneho pokoja a prosperity vyrastajú generácie, ktoré prežijú aspoň podstatnú časť života vo vlastnom raji, v ktorom si splnia veľkú časť svojich skromných snov. Tieto generácie zmiznú v dejinách bez stopy, lebo dejiny podľa našich predstáv netvoria ľudia, ktorí niečo budujú, ale hlavne tí, ktorí toho dokážu veľa zničiť.

Čas, kedy sa pre slávu mocných stavali pyramídy je nenávratne za nami. Hrady, pevnosti, mestá aj obrobené lány polí, priehrady, cesty, to všetko sa rozplynie ako mýtus, ktorého slová roznesie vietor po krajine a raz sa rozpadnú aj tie pyramídy. Naši potomkovia s údivom budú pozerať na to, čo prežije z dnešných čias, tak ako my dnes pozeráme na mnohé nálezy, ktoré sa občas nečakane vynoria zo zeme. Ako napr. na kamene zo svätyne z Holíča, na ktorých len málokto zbadá správu o tom, ako kedysi dávno žili naši predkovia, málokto vidí na nich zreteľné postavy z ich dejín a mýtov a takmer nikto nerozumie symbolom a znakom na nich. Keďže na nich nenájde vyobrazenú ani automatickú práčku, ani umývačku riadu, žiadny vyspelý dopravný prostriedok, pozerá na ich tvorcov, svojich predkov, ako na bedárov, lebo nič z toho nevlastnili. Pritom dnešný moderný človek, podľa svojich predstáv žijúci na vysokej úrovni, nemá prostriedky, napriek tomu, že väčšinu života strávi prácou, ani na to, aby vychoval viac ako jedno - dve deti. Naši „chudobní“ predkovia ich pritom mali zo desať, zo dvadsať a tých domácich zvierat chovali tiež nespočetne viacej. Mohli si to dovoliť preto, že na rozdiel od dnešných „moderných ľudí“ nevymenili hry, ani svoj život a čas za hračky. A nepochybne sa cítili oveľa bohatší ako my, lebo ich bohatstvom boli iné, prirodzené hodnoty.
Dnes je moderné chodiť ku kultovým kameňom v duchu materialistickej doby „čerpať energiu“. Lenže kultové kamene, to nie je praveká analógia benzínovej čerpacej stanice. To, čo kultové kamene odovzdávajú nie je energia, ale je to posolstvo o tom, čo je zmyslom života človeka. A to je oveľa viacej ako „energia“. Zbytočne „natankujeme“ svoje telo, keď duša (ani spoločnosť ako celok) nepozná správny cieľ.