Júl a august, čas školských prázdnin, je časom letných dovoleniek a turistiky. Dnes je to tak samozrejmé, že ani netušíme, že nielen letná dovolenka kdesi pri mori, ale samotná dovolenka je celkom nový jav. Dejiny dovolenky sa v skutočnosti ani nedajú napísať, lebo jej história je tak krátka, že v podstate nie je o čom písať. O niečo staršie sú školské prázdniny, ktoré ako významná spoločenská záležitosť vznikli vtedy, keď  bola zavedená povinná školská dochádzka - u nás v druhej polovici 18. storočia. Školské prázdniny v tom čase však neznamenali, že sa rodičia mohli vybrať so svojimi deťmi na výlety. Školou povinné deti mali prázdniny preto, aby mohli v letnom období pracovať na poli, pomáhať pri žatve a zbere úrody. To isté čakalo aj učiteľov, ktorí cez prázdniny nedostávali plat, ale museli sa živiť každý ako vedel, najčastejšie práve sezónnou výpomocou v poľnohospodárstve. Letné prázdniny boli síce už koncom 18. storočia oficiálne dvojmesačné, ale na vidieku spravidla trvali aj štyri mesiace, dovtedy než sa skončili všetky poľnohospodárske práce a deti roľníkov mohli začať chodiť do školy.

Zlaté časy feudalizmu
Každý nový spoločenský režim popisuje ten predchádzajúci ako ten najhorší. Poddaní a nevoľníci celkom určite nepovažovali feudalizmus za ideálne spoločenské zriadenie, na druhej strane oslobodení poddaní, resp. ich potomkovia, pokiaľ pracovali v továrňach nielen ranného kapitalizmu, ale ešte aj v prvej polovici 20. storočia, si kapitalizmom  rozhodne nepolepšili. Dnes sa nám zdá nepredstaviteľné, že v 19. storočí jedna pracovná zmena v továrňach  trvala až 16 hodín, šesť dní v týždni.
Osemhodinový pracovný deň zaviedlo v roku 1917 Rusko. Žiadny div, veď tam v tom roku začala vládnuť robotnícka trieda. Nemala však na ružiach ustlané. Ako sa môžeme dočítať v Zobraných spisoch V. I. Lenina, ten navrhoval zvýšiť produktivitu práce v továrňach zastrelením jedného najmenej výkonného robotníka po skončení každej pracovnej zmeny(!). V západnej Európe sa za lepšie pracovné podmienky ešte desaťročia po tom štrajkovalo, demonštrovalo a odpor vzbúrených robotníkov sa tiež riešil aj popravami, o čom sa dnes opäť mlčí.
Nevoľníci za feudalizmu síce pracovali na poliach alebo v živočíšnej výrobe „od svitu do mrku“, ale medzitým mali rôzne dlhé prestávky podľa momentálnej situácie a nie všetky pracovné dni boli skutočne aj pracovné, lebo popri povinnom odpracovaní si jedného či dvoch dní týždenne pre zemepána o svojom ostatnom pracovnom čase si rozhodovali sami. Pracovné voľno mali v nedeľu a cez cirkevné sviatky. To bola ich „dovolenka“. Neskorší továrenskí robotníci im mohli len závidieť.

Krátke dejiny dovolenky
Pojem dovolenka sa stal právnym termínom v Československu až v roku 1921, kedy sa jej dočkali baníci, aj to len 5 dní v roku, ostatní si na ňu museli počkať až do roku 1925. Československo bolo pritom jednou z prvých krajín na svete, ktorá zaviedla zákonný nárok na platenú dovolenku pre zamestnancov. Vtedajšia dovolenka nebola žiadna sláva, koniec koncov ešte v roku 1990 bola v Československu dovolenka pre zamestnancov s praxou do 5 rokov len 10 dní v roku, ostatní, opäť podľa dĺžky praxe si prilepšili o 5, maximálne o10 dní.

Turistika bola potulka
V období feudalizmu, v podstate takmer počas celého druhého tisícročia nášho letopočtu, cestovanie z radov poddaného obyvateľstva za zábavou a oddychom bolo celkom neznámym pojmom. Pohyb po krajine, resp. po viacerých krajinách musel mať konkrétny, spoločensky uznávaný cieľ, inak bol považovaný až do polovice 19. storočia za potulku a tá sa ešte v 18. storočí trestala aj smrťou.
Na drakonické obmedzenie slobody pohybu doplácali najčastejšie migranti, ktorými boli v tom čase v Európe hlavne Cigáni. Tí sa pôvodne prispôsobili tunajším zvykom a preto predstierali, že sú pútnici, ktorí za trest musia roky konať pokánie. Avšak ich aureola zbožných pútnikov rýchlo pohasla a viaceré krajiny vydali zákony, na základe ktorých mali byť títo „pútnici“ vyhnaní z krajiny, resp. aj fyzicky likvidovaní. Mária Terézia ešte v roku 1749 nariadila vyhnať všetkých Cigánov z krajiny. V prípade, že by sa vrátili, mali byť zbičovaní, mal im byť vypálený znak a mali byť znova vyhnaní z krajiny. V prípade, že by sa boli opäť vrátili, mali byť popravení.
Podobne boli za potulku trestaní aj v iných krajinách nielen Cigáni, ale tuláci vo všeobecnosti. V Čechách bola posledná poprava za potulku vykonaná v roku1763. Turista, ak by sa vyskytol, by bol v tom čase postavený na úroveň zločinca. Skôr by sme však stretli potulovať sa po krajine zbehlých alebo vyslúžilých vojakov, zbehlých poddaných, žobrákov, zbojníkov – zlodejov a lupičov - a podvodníkov. Slobodne sa po krajine mohli pohybovať obchodníci, remeselníci, učni, úradníci, cirkevní hodnostári a šľachta.

Púťový biznis
Ostatné obyvateľstvo malo len málo možností ako sa pozrieť do iného kraja. Jednou z nich bolo zúčastniť sa náboženskej púte. Pútnici sa od tulákov líšili odevom a výstrojom, čo ich chránilo pred perzekúciou. Púte do vzdialených miest, napr. do Ríma či Jeruzalema a po roku 830 najmä do španielskeho Santiaga de Compostela, boli určené nielen pre vyššie spoločenské vrstvy. Poddaní sa pútí v masívnej miere zúčastňovali už v stredoveku. Niektoré pútnické strediská mali aj milión návštevníkov ročne. Púte boli totiž výnosným zdrojom príjmov cirkvi a feudáli tak museli strpieť účasť svojich poddaných na rôznych cirkevných akciách. Sami sa ich zúčastňovali, ako to dokladajú napr. zápisy v Cividalskom evanjeliári z 8.-9. storočia, kde nachádzame mená veľmožov, napr. Svätopluk a Pribina.
V niektorých obdobiach stredoveku sa náboženské púte stali tak masovým javom, že si s nimi nedala rady ani cirkevná, ani feudálna vrchnosť. Davová psychóza spôsobila, že ľudia opúšťali svoje majetky a svojich blízkych a vydávali sa na tisíce kilometrov dlhú a mesiace trvajúcu púť, z ktorej sa často nevrátili. To bol aj prípad veľkej detskej križiackej výpravy do „Svätej zeme“ v roku 1212, ktorá začala v Nemecku a skončila predajom tisícov účastníkov – detí do otroctva v moslimskom svete. Pozoruhodné je, že najčastejšími účastníkmi pútí boli práve deti a ženy. Nie je to prekvapujúce. Rovnaké štatistické údaje ponúka aj súčasnosť. Medzi stredovekými pútnikmi nachádzame tiež dospelých mužov v pozícii ozbrojeného sprievodu, ktorý mal za úlohu chrániť ostatných, ale niektorí, keď prišli na cudzie územie, nemali problém chránencov popredať. Iní sa živili zasa tým, že pútnikom poskytovali skutočnú ochranu.
Poniektorým sa absolvovaním púte do vzdialených krajín podarilo zbohatnúť iným spôsobom – priviezli, alebo predstierali, že odtiaľ priviezli, pokiaľ tam vôbec boli –  ostatky rôznych svätcov, ktoré sa v európskom prostredí dali v tom čase veľmi dobre speňažiť. A to nielen predajom kláštorom, ktoré sa ich získaním stávali cieľom ďalších pútnikov, čo im prinášalo pravidelné príjmy, ale aj predajom na trhoch a výrobou zázračných liečivých prostriedkov z nich.
Pre množstvo pútnikov sa na trasách púti a v ich centre stavali ubytovacie kapacity, hostince, kláštory a poskytovali sa ďalšie služby a to všetko za účelom zisku pre tých, ktorí ich zabezpečovali. Súčasťou týchto služieb boli aj „iné služby“, ktoré mohli byť pre mnohých motiváciou účasti na púti, čo poznáme z novoveku a čo je aj dnes často skrytým dôvodom turistiky smerujúcej do vzdialených krajín. Nie všetci boli vedení zbožnosťou a ponuka sa tomu, v záujme zisku, prispôsobovala. Pre túto skupinu „pútnikov“ bola púť len zámienkou.
Skutoční stredovekí pútnici sa na rozdiel od dnešných dovolenkárov nevydávali na pobyt „all inclusive“ , ale súčasťou púte bolo práve strádanie, hladovanie, púte absolvovali pešo, v nepohode a nečase, čím väčšie utrpenie počas cesty, tým väčšie zásluhy za účasť. Dnes sa s týmto postojom stretávame opäť nie u bežných turistov, ale u kresťanských pútnikov, ktorým sú niekedy za „nekresťanské“ peniaze poskytované minimálne služby a reklamácie sú odbíjané tým, že nekvalita poskytnutej, ale dobre zaplatenej služby, je súčasťou pokánia. Na rozdiel od nich naši skutoční novodobí turisti už nie sú tak naivní a na nedostatky v poskytnutých službách sú schopní sa vytrvalo sťažovať a prípadne sa domáhať nápravy aj súdnou cestou. Oni sa totiž, na rozdiel od pútnikov, vydávajú za pohodlím a relaxom, ktorý má byť odmenou za ich prácu už na tomto svete a to hneď.

Dobrodruhovia, cestovatelia a prvý slovenský dovolenkár
Predchodcom dnešných turistov boli cestovatelia, ktorí sa vydávali na dobrodružné výpravy ako vojaci, vyslanci, obchodníci. Prvým v histórii známym dobrodruhom – cestovateľom bol Gilgameš, ktorý sa vydal hľadať večný život. Najznámejším dobrodruhom - cestovateľom zo Slovenska je Móric Beňovský. To však nebol ani zďaleka dnes typický turista – dovolenkár. Kto ním bol v dejinách vôbec prvý, netušíme, napriek tomu, že na dovolenku, ktorej účelom je nerobiť celkom nič, sa vydal len nedávno, nie skôr ako v roku 1925. Samozrejme, máme na mysli slovenského dovolenkára z pracujúcej vrstvy obyvateľstva, lebo dovolenkári z radov mestskej buržoázie sa začali venovať výletom a turistike ako náplni voľných chvíľ už od polovice 19. storočia, kedy začali pre nich vznikať prvé turistické kancelárie. A tých predbehla šľachta už v čase feudalizmu,  ktorá trávila svoj voľný čas leňošením, poľovačkami, hrami a spoločenskými zábavami na svojich letných sídlach, ale aj cestami do iných krajín a ich najpodstatnejšou starosťou bolo vybrať a dobre si užiť príjmy, ktoré im plynuli od ich poddaných. Sen mnohých dnešných dovolenkárov tak nebol nedosiahnuteľnou víziou ani pred stáročiami, napriek tomu, že inštitút dovolenky bol v tom čase neznámym pojmom. Dnešní pracujúci dovolenkári majú na takúto činnosť – nečinnosť spravidla vyhradených len desať dní v roku, lebo to je psychologicky stanovená dĺžka dovolenky, ktorá zaručuje, že dovolenkár nestratí chuť vrátiť sa do práce. To vedela už Mária Terézia, ktorá vo svojich dekrétoch dbala, aby poddaní nemali priveľmi dlhé sviatky práve z tohto dôvodu. Ona samotná čerpala dovolenku ročne v dĺžke najmenej troch mesiacov. Nakoľko to ovplyvňovalo jej pracovný výkon, nie je známe, ale napriek tomu by mohla byť jej dĺžka dovolenky pre nás ideálom, za ktorý sa oplatí bojovať. Veď ak porovnáme dnešnú dovolenku s tou spred takmer sto rokov, aj tá dnešná by bola svojou dĺžkou v tom čase nepredstaviteľná.