Slepačie vajce je bežnou zložkou našej stravy oddávna. Odkedy presne, to nie je známe. Zdomácnenie sliepky z divokej sliepky vraj prebehlo asi pred šesť tisíc rokmi v juhovýchodnej Ázii, odkiaľ sa sliepka domáca rozšírila ako do Číny, tak aj na opačnú svetovú stranu až do Egypta a odtiaľ do starovekej Európy. Dnes sa so sliepkou domácou stretávame na všetkých kontinentoch, jej počet sa odhaduje na cca 20-25 miliárd kusov. Sliepka domáca však nebola u starovekých Slovanov celkom obyčajným domácim zvieraťom. Správy arabských cestovateľov ešte zo siedmeho storočia nášho letopočtu uvádzajú, že Slovania nekonzumujú kuracie mäso. Sliepky chovali pre vajcia, samotná sliepka bola tabuizovaným zvieraťom. To nasvedčuje tomu, že sa do nášho prostredia dostala pomerne neskoro. Bezpochyby, ešte pred zdomácnením sliepky, naši dávni predkovia zbierali a konzumovali vajcia aj iných vtákov. Pozoruhodné však je, že čestné miesto v mytológii sa ušlo práve vajcu najrozšírenejšieho domáceho vtáka – sliepky a samotnej sliepke. Jej partner kohút sa stal zasa jedným zo symbolov ohňa a bol spájaný s mužskými bohmi, u nás najmä s bohom hromu, Perúnom, či Paromom, ktorý z nebeských výšin prinášal oheň v podobe blesku. Kohút v podobe figúry sa umiestňoval na strechy domov a plnil tam funkciu oveľa neskoršieho vynálezu - bleskozvodu. Chránil dom nielen pred úderom blesku, ale aj pred inými zdrojmi ohňa. Viera v jeho ochrannú funkciu spočívala v tom, že sa nepredpokladalo, že by boh hromu zničil objekt označený symbolom vlastného kultového zvieraťa.

Ako prišlo k spojeniu kohúta s ohňom, na to sú rôzne názory, najčastejšie je hľadaná súvislosť medzi jeho červeným hrebienkom a plameňom ohňa. Na základe iných súvislostí predpokladáme, že kohút mal ešte v dávnejších časoch spojitosť so Slnkom, ktoré tiež býva v mytológii vnímané ako ohnivý kotúč. Slnko v pozícii najmocnejšieho božstva predchádzalo boha hromu a bolo považované za partnera Veľkej Matky Zeme. A jej symbolom bola práve sliepka. Nestala sa ňou však vďaka partnerstvu s kohútom, ale vďaka tomu, že sliepka pre svoju veľkú schopnosť množiť sa bola považovaná za symbol plodnosti.

 

 

Vajce v mágii

Samotné vajce bolo a je významným objektom mágie. Aj keď dnes sa stretávame s rôznymi variantmi slepačieho vajca, pre mágiu bolo zaujímavé biele slepačie vajce. Jeho protikladom je čierne slepačie vajce. Ak nebolo po ruke, čo zrejme nebolo, postačovalo vajce znesené od čiernej sliepky, ktoré sa dalo použiť na viaceré magické úkony. Z takéhoto vajca, zneseného v určitý deň roku, noseného pod pazuchou magický počet dní, sa mohla vyliahnuť démonická bytosť, ktorá mala ochrannú funkciu alebo slúžila svojmu pánovi.

Zaujímavé je, že obraz a meno sliepky a kohúta boli prenesené aj na ľudí, tiež na časti ich tela, ktoré súvisia s plodnosťou. Až v novšom období prirovnanie ženy k sliepke nadobudlo pejoratívny význam, v dávnejšej minulosti však sliepka bola považovaná za symbol materstva, starostlivosti a pracovitosti, teda vlastností, ktoré boli u ženy veľmi žiadané a vážené.

Slepačie vajce sa mohlo používať aj na iné magické úkony. Dodnes je miestami živá viera, že slepačie vajce možno začarovať tak, aby inému spôsobovalo škodu. Takéto vajce potom stačí umiestniť do obydlia nepriateľa, alebo mu ho niekde podhodiť do cesty a vyhliadnutej obeti sa začnú diať nepríjemné veci. Od začarovaného vajca môže pomôcť zasa iná mágia, alebo modlitba, podľa toho, kto čomu viacej verí.

Prvoradou funkciou vajca však bola viera v to, že je zdrojom života a je magickým prostriedkom, ktorý podporuje plodnosť. Vajce, spolu so sliepkou bolo preto dôležitou obradnou potravou pri rôznych spoločenských a výročných udalostiach, napr. pri svadbe. Nevesta dostávala ako dar vajce, ktoré musí rozbiť, aby mala zdravých potomkov (Maďarsko), v Bulharsku musí nevesta pred sobášom prehodiť za hlavu tanier plný surových vajec a pod. Na východnom Slovensku bývalo vajce prvým chodom jedla novomanželov na svadobnej hostine.

Vajce však nachádzame v už starovekých hroboch. Vajce v hrobe súviselo nielen s vierou vo večný, posmrtný život, ale aj s vierou v znovuzrodenie sa a návrat na svet z ktorého mŕtvy odišiel. Ľudia nevnímali smrť ako tragédiu, ale ako súčasť kolobehu života, ktorý im názorne každoročne predvádzala príroda. Kalendárny rok s ročnými obdobiami sa opakoval s nespochybniteľnou pravidelnosťou. Rok a jeho najvýraznejší symbol Slnko, sa rodili, dospievali, zostarli a zomreli, ale tým sa proces neskončil, ale znova sa začínal. Preto vajce v hrobe malo svoje miesto, veď vajce v mnohých dávnych mytológiách nebolo len symbolom života, ale stálo priamo na samom počiatku vzniku sveta. Keďže to bolo oveľa dávnejšie ako bolo domestifikovaná sliepka, svet sa rodil z vajec iných vtákov, napr. labute alebo kačice alebo aj z hadieho vajca. Had má síce na prvý pohľad od vtáka ďaleko, ale dnes vieme, že hady aj vtáci majú spoločný pôvod, v mytológii často prezentovaný v podobe draka, pričom v európskom stredoveku mal drak výrazne vtáčiu podobu.

Sviatky jari v ideológii

Vo viacerých mytológiách je kolobeh života vnímaný ako boj medzi mužským a ženským princípom, pričom ženský princíp je zastúpený hadom, ktorý zasa reprezentuje Zem. Tak tomu bolo napr. u Sumerov, čo je odrazom boja medzi dvomi ideológiami. Ženský princíp v dôsledku nástupu patriarchálnej spoločnosti je v nej považovaný za zlý, ktorý je potrebné v záujme kolobehu života poraziť. Odtiaľ bol tento postoj prevzatý do Biblie a kresťanstva.

Kresťanstvo si budovalo vlastnú ideológiu, zvyky a obrady preberaním námetov a podnetov z iných ideológií a kultúr. Niekde sa tak dialo zámerne, inokedy to bol prirodzený kultúrny vplyv, ktorý starovekí a stredovekí kresťania nedokázali vylúčiť. Najčastejšie však prevzali dávne zvyky z praktických príčin, aby tak na svoju stranu pohodlnejšie získali veriacich.

So zvykmi sa preberali aj termíny najmä výročných slávností a obradov. Termín počiatku nového cyklu bol spolu s ukončením toho starého tým najdôležitejším. Nový rok nebol len kalendárnym dátumom, bol to hlavne počiatok nového života. V našich geografických podmienkach pritom dochádza k paradoxu v tom, že nástup zimy je v deň zrodu nového Slnka, v deň zimného slnovratu, kedy nastáva skutočná Veľká Noc, najdlhšia noc počas celého roka. Skutočný zrod prírody, ako počiatok jej ďalšieho kola v rámci večného kolobehu však nastáva až o štvrť roka neskôr, v deň jarnej rovnodennosti.

Kresťanská Veľká noc je odvodzovaná od židovského sviatku, ale jej termín je stanovený podľa jarnej rovnodennosti. Už dávnejšie sa ustálilo, že sa Veľká noc bude sláviť v nedeľu po splne Mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti. Keď spln pripadne na nedeľu, Veľká noc sa slávi až v nasledujúcu nedeľu. Preto je sviatok Veľkej noci pohyblivý v termíne medzi 22. marcom a 23. aprílom. Meno Veľkej Noci je odvodzované od udalosti zo židovských dejín, je to však nesprávne vysvetlenie. Dokazujú to názvy Veľkonočných sviatkov v iných jazykoch, v ktorých táto udalosť nie je zachytená.

Kresťanstvo, rovnako ako aj iné staršie ideologické systémy si s našim paradoxom zrodenia Slnka v termíne nástupu zimy poradilo tak,  že sviatok jari nespojili so zrodením sa nového Slnka, ale vnímali ho ako sviatok znovuoživenia prírody, niekedy aj ako počiatok nového roku. Tak je tomu aj v iných kultúrach, napr. Číňania oslavujú Nový rok práve v deň jarnej rovnodennosti. Nový rok však v slnečnom kalendári mohol pripadať buď na zimný alebo na letný slnovrat, alebo aj na iný termín spojený so slnečným cyklom. Ak bol počiatok roka spájaný s počiatkom nového života, tak sa vajce mohlo objaviť ako dôležitý objekt tradície v hociktorom ročnom období v pôvodnej alebo od jeho magickej moci odvodenej funkcie. Ale vždy to bol magický symbol života a magický symbol moci. Jeho najpevnejšia pozícia však bola a je práve v období jarnej rovnodennosti.

Zdobenie vajec

U Slovanov, ale nielen u nich, ale aj u starovekých národov Blízkeho východu už pred niekoľko tisíc rokmi, bolo vajce spájané s jarnou rovnodennosťou, zdobené. Najstaršie nálezy zdobených vajec dokladajú, že boli spočiatku len farbené na červeno, alebo boli zdobené kombináciou bielej a červenej farby.  Len tieto dve farby mali totiž po dlhé obdobie a niekde až do súčasnosti magický význam. Zaujímavé je, že táto kombinácia farieb na jarných, „veľkonočných“  vajciach pretrvala u Slovanov, aj na Slovensku, na mnohých miestach až do súčasnosti. Magický význam mala na dekorovaných vajciach aj ich výzdoba, teda ornamenty. Aj tie prežili niekde až dodnes, no ich tvorcovia ich zmysel už nepoznajú, alebo im priradili iný. Tieto vajcia, zdobené rôznymi inými technikami, farbami a motívmi môžu byť síce z estetickej stránky pekné, ale ide už len o materiálne predmety bez pôvodnej magickej podstaty.  Nemožno však mnohým uprieť ich krásu, remeselnú zručnosť a talent ich tvorcov.

Sviatky jari sú v rôznych kultúrach spojené s rozmanitými zvykmi. V slovanskom prostredí je známa ešte šibačka spojená s očistným kúpeľom. V tej správnej podobe má symbolický ráz, lebo ide o pôvodne magický obrad v ktorom bola dôležitá symbolika. To však nevylučovalo skutočné kúpanie sa v jarnom potoku, vo veľmi nepriaznivom počasí však stačilo obrad vykonať len symbolicky. To je však už téma, ktorá sa priamo nášho vajca netýka.

V súvislosti s vajcom a sliepkou je známa filozofická otázka, či bola skôr sliepka alebo vajce. Mytológia na to dáva jednoznačnú odpoveď, keď na prvé miesto kladie vajce. Vajce stojí na prvom mieste aj v prípade Sviatkov jari, ktoré sú v pôvodnom zmysle sviatkami odznova začínajúceho života. Pre tých, ktorí plánovali začať nový rok s novými predsavzatiami a opäť ich nestihli začať plniť, tak Sviatok jari ponúka novú šancu začať svoj nový život od termínu, ktorý je u nás počiatkom ďalšieho nekonečného kruhu našej prírody. To je aj najpôvodnejší význam tradície, ako obradu očistenia sa, obrodenia sa do ďalšieho roka života.