Nápis na Velestúre leží mimo pozornosti nielen väčšiny Slovákov, ale aj historikov. Velestúrsky nápis, po tom, čo bol oslavovaný ako najstarší písomný doklad o prítomnosti Slovanov na našom území, bol totiž už takmer pred storočím prehlásený za falzifikát a medzi historikmi to platí dodnes.

Skôr než si niečo povieme o samotnom nápise, pozrime sa, či ho vôbec možno považovať za falzifikát. Falzifikátom je napodobenina iného diela, ktorá sa vydáva za originál. V tomto zmysle je velestúrsky nápis pravý nech ho zhotovil hocikto, lebo žiadny iný taký nápis, ktorý by napodobňoval, neexistuje. Lenže, nie všetko, čo je pravé, je aj zlaté.

Velestúrsky nápis spomína udalosť, ktorá sa stala v roku 280 nášho letopočtu v okolí Kremnice, ktorú aj nazýva dnešným menom. Zaujímavý je preto, že ak by skutočne pochádzal z prvého tisícročia nášho letopočtu, bol by to najstarší písomný doklad o slovanskom osídlení Slovenska.

Velestúrsky nápis

História velestúrskeho nápisu začína Pavlom Križkom, narodeným v roku 1841. Pavol Križko, vraj už ako 19-ročný, sa dozvedel od kohosi, že v kremnickom pohorí je kameň, na ktorom sú vysekané akési znaky. Tento kameň našiel a je nazývaný "Hrobovým kameňom". Velestúrsky nápis objavil až v roku 1865. Píše to v článku, ktorý uverejnil v Letopise Matice slovenskej v roku 1868. Pozorný čitateľ zbadá, že Pavol Križko predkladá nález nápisov v kremnickom pohorí ako výsledok dlhoročného intenzívneho bádania. Za svedkov si privoláva neznáme, neidentifikovateľné osoby a ako dôkaz starobylosti nápisov predkladá ich príbehy. Inšpiráciou rozprávaní mohli byť Dobšinského Slovenské povesti, ktorých prvý zväzok vyšiel krátko predtým v roku 1858. Otázne zostáva, kto ku kameňu s nápisom Križka nasmeroval. Za tú osobu je považovaný Jozef Božetech Klemens, maliar, sochár, prírodovedec a vynálezca, ktorý bol od Križka starší o 24 rokov. Klemens robil v okolí Kremnice geologický prieskum, bol národovec, historické vzdelanie však nemal a preto sa ľahko mohol dopustiť chýb, ktoré velestúrsky nápis sprevádzajú. Ako sochár nemal problém nápisy sám vysekať. Klemens sa osobne poznal s V. Hankom, autorom známych českých fálz, tzv. Rukopisov Zelenohorského a Královédvorského. K inšpirácii teda nemal ďaleko. Klemens okrem iných jazykov vedel rusky a srbsky. Do Ruska a neskôr Srbska plánoval natrvalo emigrovať.

Nápis na velestúrskej skale je zhotovený umelo vytvoreným písmom a jazykom, ktorý má znieť starobylo slovansky: "Prjechach Silian ot morane zrumich Kremenitju te Turv i vsia grada i bje gode po Turu dvjeste te osmdst."

Po preklade do slovenčiny nám podáva informáciu, že: "Prišiel Silian od severu, zrumil (zboril) Kremnicu a Turov i všetky hrady i bolo rokov po Ture dvesto a osemdesiat.";.

Pôvodný text, ako vyplýva zo slovosledu, bol napísaný v slovenčine a potom premenený na akýsi rusko - srbský hybrid. Autor nápisu nebol jazykovedcom, ale poznal obidva jazyky, čo prispieva k jeho identifikácii.

Pravda bolí

Pravda bolí najmä vtedy, ak sa nám nehodí. Autor nápisu sa dopustil ďalšej chyby a to tým, že túto udalosť datoval letopočtom 280, ktorý nie zhodou okolností, je totožný s rokom podľa kresťanského letopočtu. Po Turovi znamená po Turiciach, čo ako prvý nedávno zverejnil amatérsky historik Alan Dolog.  Obvyklé datovanie sviatkom namiesto mesiacom malo opäť vzbudiť dojem starobylosti nápisu. Lenže v histórii menej zorientovaný autor nápisu nepostrehol, že kresťanský letopočet sa v roku 280 ešte nepoužíval. Keď si to zástancovia "pravosti" nápisu uvedomili, pokúsili sa "Tura" vysvetliť ako inú historickú postavu než Ježiša, alebo text preložiť inak. Ako sa hovorí: "dobrá výhovorka stojí groš". Táto však za groš nestojí. Citovať iné nevydarené vysvetlenia je kontraproduktívne, lebo sa ním dosiahne len spochybňovanie celkom jasného záveru u tých, ktorým chýbajú vedomosti potrebné k reálnemu posúdeniu veci. Nápis však netvrdí, že vznikol v tom roku, len dodatočne informuje o udalosti, ktorá v okolí vraj nastala. Samotnú informáciu nemožno považovať za doklad k pravosti nápisu, lebo údaj o Silingoch (Silianoch) sa dal ľahko nájsť v prácach historikov z 19. storočia, napr. v monumentálnom diele P. J. Šafárika "Slovanské starožitnosti" z roku 1837. Okrem toho údajne existovala v kremnickom archíve práca inak neznámeho autora Bolského, v ktorej sa presne táto udalosť popisovala. Malú časť z nej, ktorá sa týka zmienenej udalosti, poznáme z neskoršieho opisu, ktorý uverejnil Križko. Nevieme, či text vznikol dodatočne, napr. podľa Šafárikovej práce, alebo bol tento text inšpiráciou pre tvorcov nápisu. Ak by táto Bolského práca existovala, bola by dokladom odkiaľ autor velestúrskeho nápisu čerpal informáciu, vrátane chybne uvedeného letopočtu. Nepotvrdzovala by teda "pravosť" nápisu, naopak, vyvracala by ju. Samotnú prácu Bolského by pritom ťažko bolo možné brať za dôkaz o historickej udalosti viažucej sa k roku 280 n. l. Dávnejší autori nemali problém si dejiny dotvoriť podľa potreby a nakoniec, taký problém nemajú ani dnešní vzdelaní historici.

Okolo pravosti Velestúrskeho nápisu sa rozhorel spor najmä až po Križkovej smrti a od tých čias sa vyrojilo veľa teórií. V minulom roku vyšla precízne spracovaná monografia od  J. Ducára "Pravda o Velestúre", ktorá prináša kompletný súhrn názorov na velestúrsky nápis. Monografii možno vytknúť jedine to, že pre vec zapálený autor snahu "očistiť Križka" nadradil nad objektívnosť. J. Ducár pritom celkom správne vystihuje motiváciu tých, ktorí Križkovej dehonestácii zasa podriadili svoje pohľady na vec. Boj o "pravosť" velestúrskeho nápisu sa totiž z odbornej roviny preniesol do roviny osobnej a nacionálnej a autori rôznych názorov a rôznej, aj žiadnej odbornej úrovne, zaujímajú svoj postoj k veci len z hľadiska toho, či sú orientovaní proslovansky alebo protislovansky. Zdravý rozum, veda a pravda sú im preto na prekážku. Ako vidíme z monografie J. Ducára, ktorý cituje mnohých dnešných či nedávnych domácich i zahraničných Križkovych zástancov a odporcov, aj keď národné obrodenie už dávno skončilo, nenávisť, ktorú zasialo medzi národy trvá, čo sa prejavuje aj na témach, ktoré by mali byť dnes už len výsostne odborné. Taká je skutočná "pravda o Velestúre".                

Pršiansky kameň

Menej známym nápisom, ktorý je napísaný tým istým písmom ako velestúrsky nápis, je nápis na Pršianskom kameni. Ten bol objavený až v roku 1875. Na prvý pohľad ide nielen o to isté písmo, ale aj o ten istý rukopis a toho istého autora. Nápis lúštili viacerí a celkom rôzne. Chybne ho, napodiv, vylúštil aj Pavol Križko. Podľa velestúrskej abecedy je lúštenie pritom celkom jednoduché. Správne, až na malú chybičku, ho prečítal už v 19. storočí slovinský historik Martin Žunkovič,  nezávisle na ňom ho prečítal a na stránke "sloveni.forumsk.com" správne publikoval v roku 2016 Alan Dolog. Nápis znie: "U nas krjestanov panue slepota!" Podpísaný je "faor Pils".

Na základe tohto A. Dolog datuje aj velestúrsky nápis do 16. storočia, lebo sa mu podarilo vypátrať autora tohto výroku, farára – ordinára Gašpara Pilsa, ktorý sa narodil v roku 1526. A. Dolog preto prišiel k záveru, že velestúrsky aj pršiansky nápis zhotovila v 16. storočí tá istá osoba. Či ide o rukopis jednej osoby, to nie je isté na sto percent, lebo velestúrsky nápis bol už viackrát "reštaurovaný", no podobnosť rukopisu je tu zjavná.

Je tu však ešte iná možnosť: Nápis na Pršianskom kameni pochádza až z druhej polovice 19. storočia, zrejme najneskôr z roku 1872, ktorý čítame na vedľajšom kameni, kde sa v tom roku iným rukopisom podpísal horár Piltz. Autorom citátu je síce farár Pils, ale nápis bol vyhotovený nie ním, ale inou osobou o tri storočia neskôr. Výkričník za nápisom je nevyvrátiteľným dôkazom! Ak teda obidva nápisy vyhotovila tá istá osoba, ako tvrdí A. Dolog, je to ďalší dôkaz o tom, že aj velestúrsky nápis vznikol až v 19. storočí.

Prečo bol na Pršianskom kameni použitý práve tento citát? Ako súvisí s horárom Piltzom? Dostávame sa na krehkú pôdu hypotéz.  Podľa jednej z nich Piltz poznal Pilsove dielo, možno bol jeho potomkom, alebo bol spolupracovníkom tvorcu nápisu na Velestúre a nápis na Pršianskom kameni je ironickou narážkou na vtedajšiu vieru v pravosť velestúrskeho nápisu.

Silnou indíciou pre určenie veku velestúrskeho nápisu je správne určenie "ducha doby", ktorý nápisu zodpovedá. Je to doba národného obrodenia, v ktorej sa píšu, alebo aj nanovo vytvárajú dávne dejiny, skúma sa materiálna a duchová kultúra. Zbierky národných piesní, prísloví, porekadiel majú dokázať starobylosť národa, jeho bohatú a najmä osobitnú kultúru, ktorá spolu s národným jazykom zdôvodňuje nárok novovekého národa na vlastný štát.

Dôkazy pre pôvod nápisov v 19. storočí sú teda: rôzne jazyky nápisu vrátane umelého, umelé písmo, ktoré sa síce podobá na rôzne iné, ale inde sa nevyskytuje, obsah nápisov a okolnosti a doba objavenia. Interpunkčné znamienka spochybňujú pôvod nápisu v 16. storočí.

Keď panuje slepota

Tvorcom velestúrskeho nápisu bol nadšený národovec, síce sčítaný, ale nie veľmi zbehlý v histórii a jazykovede, ktorý mal po ruke predlohy Kolárovej Staroitaliky slavianskej a runového písma, na základe ktorých vytvoril nápis, ktorý vlastnoručne alebo pomocou remeselníka nechal vysekať do impozantne vyzerajúcej skaly. Križko v tom bol, zrejme,  skutočne nevinne, v tom čase mladý, nadšený a neskúsený poslúžil ako nástroj iným v záujme vyššieho cieľa a možno si to časom aj sám uvedomil. Predtým však v dobrom úmysle fabuláciou príbehu okolo objavenia nápisov si zahatal cestu naspäť. Okrem toho, pravda by v období tuhej maďarizácie poslúžila protivníkom, ktorí falšovali dejiny oveľa intenzívnejšie. Nezostalo nič iné, než mlčať.

Alebo sa Križko skutočne  stretol so sedliakmi, ktorí mu za pár grošov od iniciátora akcie porozprávali naučený príbeh ako autentickú povesť. Kto vie. "Informátori" aj skutoční autori zostali v anonymite. Ale takto sa pre zvýšenie vierohodnosti "objavov" v tom čase v iných krajinách bežne postupovalo.

Nepochybná je aj súvislosť medzi nápisom s citátom farára Pilsa a horárom Piltzom, aj keď kamenársku zručnosť môžeme skôr očakávať u sochára než u horára. Zrejmé však je, že horár už v roku 1872 poznal obsah nápisu, ktorý bol objavený až o tri roky neskôr. Nuž, nielen u kresťanov panuje slepota, ale panuje u všetkých, ktorí dobrý úmysel, či vieru povýšia na pravdu.

Velestúrsky nápis je cenným dokladom k dejinám slovenského národného obrodenia, významnou mierou prispel vo svojom čase k posilneniu sebavedomia slovenských národovcov. Autor tohto nápisu si zaslúži naše uznanie preto, že to dosiahol inteligentným a slušným spôsobom, na rozdiel od  "národovcov" tých  národov, ktorí povzbudzovali národného ducha napr. urážlivými veršami na adresu iných národov (ako napr. Petőfi). Dnes síce môžeme vnímať jeho čin ako podvod. Ale v jeho dobe, keď si okolité národy z politických dôvodov vymýšľali mýty a dejiny, oceňujúc ich autorov titulmi, postami a dodnes pamätnými tabuľami, išlo o zbraň, ktorá bola bežná a preto povolená. V tomto boji síce slovenskí národovci neuspeli, no ich činy prispeli o generácie neskôr k realizácii ich nádejí. Jedným z týchto činov bolo zhotovenie a "objavenie" nápisu na Velestúre. Narobili síce pri tom chybičky, ale na druhej strane odviedli tak kvalitnú prácu, že v jej starovekosť mnohí veria dodnes. Aj vďaka nim a ich velestúrskemu nápisu sú naše dejiny bohatšie a zaujímavejšie.