Radegast na hore Radhošt

Radegast patrí medzi najznámejšie a pritom najzáhadnejšie slovanské božstvá. Inou vecou je, že to, čo platí pre súčasnosť, nemusí odrážať stav v minulosti. Dnes sa o jeho slávu najmä na Morave postaralo pivo rovnakého mena, monumentálna socha na hore Radhošť, jeho meno nesú hudobné skupiny, hotely, spolky...

O samotnom božstve, o ktorého pohlavie sa občas vedie aj spor, sa pritom zachovalo len veľmi málo historických správ. A tie najstaršie sa neviažu k dnešnej Morave, ale k západnejšie ležiacej Retre na území dnešného Nemecka.

Kronikár, saský biskup Detmar z Merseburgu píše medzi rokmi 1012 až 1018 o svätyni Ratarov – Retrancov, ktorú nazýva Radegast. Asi o šesťdesiat rokov neskôr ďalší saský kronikár Adam Brémsky v práci Gesta Hammaburgensis Ecclesiae pontificum spomína priamo boha Radegasta, ktorého záhadou je nielen jeho funkcia, ale aj jeho samotné meno. Práve analýzou mena sa mnohí autori pokúšajú dospieť k tomu, aké miesto Radegast v panteóne Slovanov zaujímal.

Význam mena Radegast

Dnešných etymológov zvádza vysvetľovať meno Radegasta – Radhošťa ako božstva, ktoré „rado hostí“, alebo je „rado hostené“. Žiaľ, také nápady nekolujú len v ľudovej slovesnosti, ale aj vo vedeckých odborných publikáciách. Isté je, že meno Radegast je zložené z dvoch slov RAD a GAST. V „gastovi“ – hosťovi ľahko spoznáme nášho hosťa, nejde však o hosťa v dnešnom význame slova. Pôvodný význam slova „hosť“  má blízko k slovu „duch“ a „boh“. Vo význame „duch“ ho nachádzame dodnes v germánskych jazykoch ako „ghosta“ a tiež ako boha  (Gott, god). Za podobnosťou hosťa, ghosta a Gotta (resp. goda), je nielen spoločné slovo, z ktorého vznikli ako slovanské tak germánske slová, ale aj predstava o nadprirodzenej sile pred jej personifikáciou do božskej bytosti v ľudskej podobe. Najstaršej predstave o nej zodpovedá práve podoba beztvarého, nemateriálneho ducha, neskôr božskej bytosti vo zvieracej podobe (gad – had) a až z neho v personifikovanej ľudskej podobe vzniknúceho boha (bog, bag).

Pozoruhodné je, že anagramy jednotlivých slov, z ktorých sa jeho meno skladá, nás vedú ešte ďalej. Anagramom z „bog“ ( a bag) je „gob“, resp. „gab“ – v nemčine máme dodnes „gaben“ – dávať, ale aj haben – mať, vlastniť, čo vyjadruje predstavu o Bohu ako vlastníkovi a darcovi.  Anagram z „gad“ je „dag“, čo je meno iného božstva spájaného so Slnkom. Dag je zároveň Daj – čo veľmi dobre vystihuje dôvod jeho uctievania. Celkom opodstatnene je Dagbog –- Dažbog nazývaný darcom (Dajbogom), aj keď tu je skôr jeho darcovstvo spájané s „dažďom“ ako symbolom hojnosti.  To, že „hosť“ je „bohom“ jednoznačne tvrdí aj slovenské príslovie. Pod „gastom“ – hosťom teda v mene Radegast – Radhošť je potrebné jednoznačne vidieť význam „boh“.  Zostáva nám vyriešiť, čo znamená „Rad“. Nebude to ani radosť, ani prejav lásky, ako nás k tomu zvádza najčastejší dnešný význam podobných slov, aj keby „radostný boh“ celkom iste rozveselil náš dávny božský panteón, alebo aspoň našu predstavu o ňom. Ak nazrieme opäť do germánskych jazykov, ale napr. aj do češtiny, vidíme, že najpodobnejšie slová označujú buď červenú farbu alebo koleso. To nás  vedie k Slnku, ktoré vnímame, hlavne pri jeho východe a západe, ako červený kruh, resp. červené koleso. Rad je však zároveň aj „rodom“, lebo rod bol tvorený „kruhom“.  Dodnes „kruh“ označuje uzatvorenú spoločnosť. Radegast by tak popri slnečnom (a červenom) bohu (a duchovi) mohol celkom dobre byť aj Bohom rodu. V tomto prípade by však meno Radegast nebolo jeho menom, ale len všeobecným označením.

Pri úvahách o  význame mena Radegast nesmieme zabudnúť ani na iné mená, ktoré obsahujú slovo „Rad“ –  napr. na Radoslava, Radomíra....  Pritom Radoslav má v sebe priamo meno Slnka (Slav), ktoré však v tomto spojení má rovnaký význam ako „mir“ v Radomírovi – čiže význam pán – knieža. To je však už iná kapitola a ukazuje na rovnakú zložitosť vysvetlenia aj mena Radoslav. Z bludiska  množstva možností sa teda pomocou jazykovedy nevymotáme, klbko záchrany však môže ešte poskytnúť popis vzhľadu božstva a jeho funkcia.

Radegast podľa historických správ

„Za miernym Odry tokom a rôznymi plemenami Pomoranov nachádza sa smerom na západ kraj Vinulov, tých, ktorí sa nazývajú Dolenkovia alebo Ratarovia a ich najznámejším mestom je Ratara, sídlo modliarstva. Chrám veľký je tam postavený diablom, ktorých knieža je  Radegast. Jeho socha je vyzdobená zlatom, jeho lôžko nachom. Mesto samotné má desať brán, zo všetkých strán je obklopené hlbokým jazerom, prístupné je len po drevenom moste, po ktorom môžu prejsť len tí, ktorí prinášajú obete alebo si idú pre veštbu.

Radegastova socha bola podľa Helmondovho popisu v jeho „Slovanskej kronike“ vyhotovená zo zlata, bola ozdobená kovovou korunou, na hrudi sa mu skvela čierna býčia hlava, v ľavej ruke držal dvojsečnú sekeru. Pôvod tohto božstva spojil s gótskym náčelníkom Radagaistom, ktorý so spriatelenými slovanskými kmeňmi kedysi neúspešne zaútočil na Rím. Po smrti ho vraj Slovania uctievali ako božstvo.

Z popisu nemeckého biskupa Thietmara ale vyplýva, že menom Radegast sa neoznačoval boh, ale že to bol názov hlavného sídla kmeňa Ratarov – Radogost. To však, na rozdiel od Helmondovho popisu malo len tri brány:

 „Je v kraji Ratarov pevný hrad trojrohého tvaru o troch bránach do nej vedúcich, zvaný Radogost (Riedegost), ktorý obklopuje zo všetkých strán veľký prales, rukou obyvateľov nedotknutý a uctievaný. Dve brány tohto hradu stoja priamo ku všetkým prichádzajúcim, tretia, od východnej strany je najmenšia a označuje chodník k vedľa položenému a na pohľad hroznému jazeru. V meste sa nachádza len jeden chrám, majstrovsky vybudovaný z dreva a spočívajúci svojimi základmi na rohoch divokých zvierať. Jeho vonkajšie steny zdobia rozmanité podobizne bohov a bohýň… podivuhodným spôsobom vyrezávané, vo vnútri potom stoja bohovia vytvorení ľudskou rukou v hrozných prilbách a brneniach, každý zospodu s vyrytým menom. Prvý medzi nimi sa nazýva Svarožic (Zuarasic), ktorý je zvlášť ctený všetkými pohanmi. Nachádzajú sa tam tiež štandardy, ktoré sa nikdy odtiaľ neodnášajú, iba ak sú potrebné k vojenskej výprave a vtedy ich nesú peší bojovníci.“

Kultovým zvieraťom Svarožica – Radegasta bol kôň bielej farby, ktorého, ako píše Thietmar, kňazi využívali k vešteniu tým spôsobom, že zaraziac do zeme krížom dva hroty kopijí, prevádzajú cez ne s gestami pokory koňa, ktorého považujú za niečo nadpozemské a uctievajú ho ako sviatosť. Prekročenie kopijí pravou nohou sa pokladalo za úspech, ľavou za neúspech. Na základe tohto výsledku sa ľudia, často vo vážnych veciach, kniežatá pri vojnových výpravách, rozhodovali ako sa majú zachovať. V prípade nepriaznivej veštby celkom ustúpili od svojho predsavzatia.

Radegast na hore Radhošť

Na rozdiel od retranského Radegasta sa správy o tom moravskom zachovali z oveľa neskoršieho obdobia, až zo začiatku osemnásteho storočia. Napriek tomu nemáme dôvod pochybovať o starobylosti tamojšieho kultu, ktorý v istom slova zmysle a v istej forme prežíval až do osemnásteho storočia a možno oveľa dlhšie. K Radhošťu sa viaže veľa povestí, v ktorých sa spomína Cyril a  Metod, ktorí nechali zničiť pôvodnú sochu božstva a starobylý Háj aj s veštiarňou. V povestiach sa spomínajú v súvislosti s pohanskou svätyňou aj tajomné podzemné priestory, ktoré mohli byť realitou, lebo niektoré sú prístupné ešte aj dnes. Samotná Radegastova – Radhošťova socha stála na lúke, ktorej miesto je dodnes známe pod menom „Volárka“.

Z osemnásteho storočia sa zachoval popis sochy od H. A. Galaša, vojenského lekára, vraj podľa starého rukopisu: „Hlava mladého muže s kučeravou hlavou, rohy beraní i uši, prsa ženská, břicho těhotné, ostatní modla bezruká. Výklad jeho jest tento: Rada silná a upřímná, rád poslouchal příchozí, činil moudré propovědi, radou každého kojil, byl pln moudrosti. Modla byla tak veliká, že muž hrubý a tělnatý pohodlně v ní seděl a pomocí rohů a uší dobře slyšel. Ústy odpovídal na dané otázky. Z Moravy, Slezska, Polska a Uher scházeli se lidé na Radhošť, krmný dobytek s sebou vedli a na vozech přiváželi i jiné oběti, víno, pečivo a maso. Od četných návštěvníků bývalo na vrchu až černo. Nejslavnější dni, kdy byl Radegast uctíván, připadaly na dobu letního slunovratu a to kolem svátku Jana Křtitele, po čtyři týdny ve svátky a neděle. Po starodávném způsobu tančil lid u ohňů a strojil slavnostní veselí. Dříve byli obětováni bohu býci a ovce. Po obětech sešli se poutníci k hodům a radovánkám. Jedni hráli na nástroje, doprovázeni slavnostními zpěvy, jiní provozovali různé hry nebo tančili, ostatní zvali se k sobě, hostili se vzájemně hojným pitím a boha oslavovali. U ohňů zůstávali po celou noc. Bylo to na Radhošti místo skutečně božské a podívaná byla překrásná! Teprve po 11. hodině poslední odlesk sluneční na západě mizí a k 2. hodině se červánky již zapalují. Sláva a velebení vycházejícího Slunce nedá se slovy popsati. Také když se válečníci z boje šťastně navrátili, uctívali zde boha dary a radovánkami.“

Nepochybne verný a správny opis pohanskej slávnosti napovedá, že jeho autor čerpe z dobrého a možno ani nie tak časovo vzdialeného zdroja. Koniec koncov vieme, že pohanské slávnosti, najmä v termíne letného slnovratu, v rôznej podobe pretrvali až do devätnásteho storočia a niekde až dodnes. Pozoruhodný je tento popis aj preto, že Radegasta spája so Slnkom a tak by predsa len pôvodne mohlo ísť o Boha Slnka, v čase letného slnovratu koncom júna v podobe mladého muža – junáka. Socha bez vojnových atribútov, spojená s materskými symbolmi plne zodpovedá pôvodnému významu tohto sviatku, oveľa viacej, ako opisy Radegasta z Retry. Tam však zrejme stála v popredí jeho iná funkcia.

Zbručský idol

Zaujímavá je pritom istá podoba Radegasta s božstvom, ktoré zobrazuje zbručský idol a aj so Svantovítom. Najmä na Svantovítovi, na postave zo zbručského idolu a na moravskom Radhošťovi nachádzame zjavné ženské atribúty, napriek tomu, že samotní bohovia sú považovaní za mužských bohov. Najvýraznejšie je to najmä na Radegastovi z Radhošťa, ktorý má nielen výrazné prsia, ale aj tehotné brucho. Aj Svantovít drží v ruke roh hojnosti, ktorý patrí do rúk ženskej bohyni. Celkom jednoznačne to vidíme na zbručskom idole, kde na štvorbokom stĺpe je na dvoch stranách to isté božstvo zobrazené so ženskými prsiami.  Nesmú nás pritom mýliť zbrane ani kone, na ktorých božstvo jazdí. Práve vojnová funkcia rodového božstva priam poukazuje na jeho ženskú podstatu, lebo práve v dávnejších európskych náboženstvách svoj rod do boja neviedol muž – bojovník – ale bohyňa Veľká Matka. Zostáva tak pre nás nevyriešenou záhadou, či zobrazenie božstva v mužskej podobe s výraznými ženskými atribútmi je otázkou prechodu od patriarchálnej spoločnosti k matriarchálnej, alebo je za tým oveľa hlbší význam. A keďže naisto nevieme a nové pramene sú v nedohľadne, zostáva postava Radegasta stále záhadnou a ponúka tak priestor pre tvorcov nových mýtov a umelcov, ako tomu nasvedčuje aj obnovená žulová socha Radegasta na hore Radhošt, ktorá nahradila železobetónový originál z roku 1930, ktorý poničil celkom symbolicky úder blesku. Žiadny div, veď boh hromu a boh Slnka boli odvekí súperi.