1. Niekto vidí len obyčajnú skalu

Pri posudzovaní mnohých starovekých a pravekých umeleckých diel, najmä takých ktoré slúžili na prezentovanie mytológie a na kultové účely sa stretávame s tým, že časť „odbornej verejnosti“ nie je schopná ich vnímať, lebo jej chýbajú vedomosti a často krát aj duševné schopnosti, ktoré mali naši predkovia. Mnohé praveké diela sú preto považované za „hračky prírody“. Najlepšie výsledky v odlíšení, čo je ľudským dielom a čo dielom prírody dnes dosahujú najmä ľudia s umeleckým zameraním, ktorých myseľ nie je zaťažená stereotypmi.
Ľudia a niektoré iné živé organizmy majú zvláštnu schopnosť, ktorá im umožňuje orientovať sa nielen v prírode, v hmotnom prostredí, ale aj v jeho nadstavbe, v duchovnej oblasti, v kultúre, vo vzťahoch medzi sebou a v sebe samotných.  Je to schopnosť porovnávať, triediť a zaraďovať veci a javy do skupín, do „škatuliek“,  čo umožňuje automatizovať reakcie na vonkajšie podnety. Vďaka tomu sú ľudia schopní riadiť sa vzormi, ktoré nevyžadujú premýšľanie, ale vyžadujú len porovnávanie a priraďovanie podobného k podobnému. Celý vývoj ľudskej kultúry je poznačený napodobovaním a preberaním vzorov.
 
 Pareidolia
Jedným z prejavov uvedenej schopnosti je pareidolia. Každá psychicky zdravá a vizuálne gramotná osoba dokáže v náhodných, ale aj v zámerne vytvorených tvaroch identifikovať obrazy, ktoré majú vzťah ku kultúrnemu prostrediu, ktoré je jej blízke. Tými náhodnými tvarmi sú rôzne úkazy v prírode, napr. mraky, stromy alebo kamene a skaly zvláštnych tvarov, ale tiež súhvezdia atď. Z náhodných tvarov si človek podvedome vyberá len tie, ktoré mu dávajú zmysel, ostatné potlačí. Výsledkom je obraz, ktorý je utvorený na jednej strane prírodou, ktorá poskytla všetky kamene do mozaiky a na druhej strane je tvorcom svojho obrazu človek, ktorý z nich vybral tie, ktoré mu v mysli vytvoria to, čo mu je známe. Mnohé takéto obrazy sa v minulosti stali predmetom tradície, kultúrneho bohatstva. Na Slovensku sú to napríklad skaly zvláštnych tvarov, ktorým ľudia dali pomenovanie a spojili ich s nejakou povesťou.
Rovnako vznikajú aj materiálne diela vytvorené človekom zámerne, ako napr. predmety, ktoré dnes nazývame umeleckými dielami, ale tiež také predmety, ktoré v tom čase slúžili, alebo aj dnes slúžia náboženským alebo magickým účelom a ich cieľom teda nie je estetický zážitok. Niektoré predmety majú súčasne viacej funkcií, slúžia napr. ako umelecké dielo, ilustrácia a zároveň ako objekt náboženského uctievania. Záleží potom od príjemcu, ktorú z týchto funkcií vníma. Je to podobný jav ako pareidolia, človek vidí len to, čo pozná, to mu dáva zmysel. To, čo vidí, je vecou vzdelania, kultúrneho prostredia a duševných schopností.
Sú ľudia, a nie je ich málo, ktorí naopak, sú schopní vnímať len jednu z viacerých funkcií diela, alebo nie sú schopní vnímať žiadnu z nich, čo je v podstate taktiež otázka ich duševných schopností, vzdelania, prípadne absencie prirodzenej inteligencie. Je to tiež výsledkom ich psychického vývoja, ktorý začína už pri narodení a u niekoho sa rozvíja po celý život, u iného končí v detskom období. Mnoho dospelých preto odmieta nové vedomosti, riadi sa len tým, s čím sa oboznámilo v detstve. To je všeobecne známa vec a preto sa rôzne ideológie zameriavajú hlavne na deti a mládež, lebo ich šíritelia vedia, že človek je v rannom veku najmanipulovateľnejší, je schopný uveriť takmer hocičomu a hocikomu. Nie náhodou všetky revolúcie, prevraty, demonštrácie sú síce oddávna z pozadia organizované a riadené príslušníkmi najstaršej generácie, ale ich účastníkmi bývajú dospievajúce deti, mládež, bez toho, že by si to boli ochotní pripustiť. Svoje vedia aj výrobcovia a predajcovia spotrebného tovaru. Neskúsenej a v podstate ešte naivnej časti obyvateľstva sú určené módne vlny a „moderné“ výrobky, ktoré staršia generácia zažila v takmer rovnakej podobe už niekoľkokrát. Nevadí, že všetko to akoby vypadlo z kopírky z dávnejšej minulosti, práve to je prednosťou takýchto vecí a javov, lebo človek sa ľahko orientuje v naučených vzoroch, preto mu opakovaný výskyt javu nie je podozrivý, ale javí sa mu ako blízky, známy a preto správny, pravdivý.

Apofénia
Pareidólia má svoju spoločníčku a tou je apofénia. Apoféniou nazývame videnie spojení a súvislostí v  nesúvisiacich javoch. Na apofénii sú založené mnohé javy v ľudovej kultúre, poverové predstavy, predpovedanie budúcnosti, ale tiež rôzne nazerania do minulosti. Na apofénii sú založené aj mnohé vedecké odborné štúdie alebo populárne diela, odborné aj literárne. Mylnou predstavou nemusí byť len to, že čierna mačka, ktorá nám skríži cestu prinesie nešťastie, ale mylnou predstavou, chybným vysvetlením javov bývajú poznačené diela politikov, historikov, archeológov, lingvistov, ale tiež fyzikov, chemikov, lekárov a iných špecialistov. Mnohé vedecké omyly pretrvávajú po generácie. Aj v súčasnosti. „Apofenici“ bývajú pritom plodní autori rozsiahlych diel, ktoré na prvý pohľad môžu ohúriť množstvom nových objavných súvislostí a nápadov. Ich jediným problémom je, že veci a javy, ktoré podľa nich súvisia, v skutočnosti nesúvisia. Ak k takejto práci pristupujeme ako k literárnemu dielu, môže nám poslúžiť ako zdroj zábavy. Horšie je, ak ju berieme vážne. Niekedy však aj slepé kura zrno nájde a čítanie takýchto prác môže byť inšpiratívne.

Tuposleposť
Opakom apofenikov sú ľudia, ktorí nevidia zjavné súvislosti ani tam, kde sú. Odborný výraz na to asi nie je, núka sa slovenský termín „tuposlepci“. Títo odmietajú aj to, čo je zjavné absolútne každému človeku so zdravou psychikou a primeranými vedomosťami. Na nové veci a vedomosti reagujú najčastejšie len výsmechom alebo odvolávaním sa na iné autority, lebo nie sú schopní vlastnej argumentácie. Ak sú autormi „odborných prác“, sú schopní len poskladať kompiláty z iných prác, často tiež len kompilátov, pričom v skutočnosti nerozumejú tomu, čo píšu, len citujú, kopírujú a spájajú konce viet a odsekov z prác jedných autorov so začiatkami viet a odsekov z prác iných autorov. Ich „diela“ mávajú preto úctyhodný poznámkový aparát a nekonečný zoznam „použitej a odporúčanej literatúry“. Takéto indivíduá bývajú najčastejšie zberateľmi titulov, diplomov, čestných funkcií, sú absolventmi množstva škôl. Často bývajú „zostavovateľmi“ kníh poskladaných z prác iných autorov, lebo na skutočné vlastné dielo sa nezmôžu. Navzájom sa veľmi uznávajú, združujú sa do stád, za uverejnenie svojich článkov sú ochotní platiť neuveriteľné sumy. Na rozdiel od skutočných odborníkov, ktorí za svoju prácu dostávajú honorár.

Prosopagnosia - tvarosleposť
Veľmi častou psychickou poruchou je prosopagnosia. Tá je zaujímavá najmä v súvislosti s pareidóliou. Zatiaľ čo pareidólia je schopnosť, prosopagnosia je neschopnosť. Prosopagnostika by sme mohli slovenským slovom nazvať „tvaroslepcom“ (termín pochádza z gréčtiny, označuje neschopnosť rozoznať ľudské tváre). Prosopagnostik často nerozozná ani vlastnú tvár v zrkadle, nieto ešte tvár svojich príbuzných, rodičov či detí. V širšom význame tohto slova tvaroslepec nerozozná tvár alebo zviera ani v mnohých človekom vytvorených umeleckých dielach. Nielen to, nerozozná ani iné motívy v nich. U zvierat je to bežný jav, tie sa preto orientujú najmä čuchom, nie zrakom, aj keď ten mávajú veľmi dobrý.
Rôznu mieru prosopagnosie má takmer každý človek. Rozšírenejšia je u mužov, čo má veľmi dávny pôvod, ktorý súvisí so spôsobom života a formou spoločnosti pravekých ľudí. Človek s neschopnosťou zapamätať si tváre nás vie občas veľmi prekvapiť, nielen pri náhodnom stretnutí, ale aj pri posudzovaní tvarov v prírode a umeleckých diel. Nevie totiž spojiť veci, ktoré súvisia a preto napr. ani v tvári vysekanej do kameňa nedokáže vidieť tvár, v jeho hlave mu to „nič nevytvorí“, čo je veľmi výstižný popis tohto javu. Takýto človek nielenže nevie rozoznať, čo vytvoril človek a čo príroda, ale v prípade ťažšieho postihnutia to, čo je predmetom nášho obdivu ani nevidí. Ako je však časté u psychicky postihnutých osôb, dokáže veľmi presvedčivo predstierať to, čo sa od neho očakáva a jeho stanovisko je stanoviskom tých, ktorých považuje za autority. Či sa jeho autority vo veci aj vyznajú, posúdiť nedokáže. Takíto „odborníci“ potom veci, ktorým nerozumejú v lepšom prípade ignorujú, v tom horšom sa posmievajú tým, ktorí majú schopnosť, ktorá im chýba.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ľudia neschopní vidieť tvár alebo iný obraz vyobrazený v kameni alebo v inom materiáli sú psychicky postihnutí v dôsledku nedostatočne rozvinutej mozgovej činnosti, alebo následkom genetickej poruchy alebo nadobudnutej choroby. V lepšom prípade je to len nevedomosť v dôsledku absencie vzdelania. Rozhodne to nie je nič, na čo by mali byť pyšní a vystavovať sa s tým na obdiv, ako sa občas deje.

Obrazová negramotnosť
Rovnako ako existujú negramotní ľudia, teda ľudia, ktorí nedokážu čítať a písať, sú aj ľudia, ktorí nedokážu porozumieť obrázku, čiže sú vizuálne negramotní. Vizuálne schopnosti prijímateľa diela, ktoré obsahuje nejaký obraz, odkaz, sú ovplyvnené jeho psychickými možnosťami, stupňom inteligencie, vzdelaním, momentálnym psychickým a fyzickým stavom a pod. Preto to isté dielo môžu vnímať a aj často krát vnímajú rôzni ľudia rôzne. Mnohé diela sú pritom už zhotovené tak, že ich prijatie a videnie toho, čo zobrazujú, vyžaduje istú mieru vedomostí, často odovzdávanú kolektívne. Každé obrazové dielo je tvorené množstvom výtvarných znakov, ktoré majú viacero významov. Niektoré sú viditeľné na prvý pohľad. Ďalšie znaky vníma len niekto. Pre pochopenie obrazu musí človek porozumieť jazyku, v ktorom je dielo vytvorené. Človek musí disponovať potrebnou mierou predstavivosti, musí si vedieť predstaviť udalosti, dej, musí vnímať detaily, súvislosti a to, čo dielo neobsahuje musí sám doplniť vo svojej mysli tak, aby dokázal skompletizovať celok. Len vtedy je schopný nielen obrazu porozumieť, ale v podstate ho vôbec vidieť.
Ľudia s nerozvinutou schopnosťou vnímania a chápania súvislostí nie sú schopní vidieť vo veciach a javoch podstatu. Takíto ľudia vnímajú len takú simuláciu reality, ktorá nevyžaduje, aby zapojili do jej pochopenia rozumové schopnosti.
Pri posudzovaní schopností iných ľudí vnímať súčasné alebo dávne umelecké, mytologické alebo prírodné diela musíme brať do úvahy celú pestrú zostavu spoločnosti ako súboru ľudí s rôznymi schopnosťami, vedomosťami a skúsenosťami. Je to celkom prirodzené. Dôležité však je, aby učni nestáli nad učencami, čiže aby tí, čo schopnosti a vedomosti nemajú nezaujímali pozície autorít. Inak nastáva nielen kultúrny, ale aj spoločenský a ekonomický úpadok.
Posúdiť ako sme na tom my osobne môžeme napr. pri návšteve výstavy moderného umenia, alebo pohľadom do zrkadla, pohľadom na mraky na oblohe, na rôzne skaly čudných tvarov v prírode alebo na obrázky v tomto článku.  

2. Náhoda alebo praveká plastika

3. Scéna ako z rozprávky
4. Muž so sokolom alebo hŕba skál